Čas konca je časom, v ktorom niet miesta

 

 

V biblickom význame nemusí výraz „Koniec“ nevyhnutne znamenať „násilný, náhly a zlý koniec.“ Biblická eschatológia by sa nemala zamieňať s nejasnou a úzkostnou eschatológiou ľudských predtúch. Žijeme v dobe dvoch význačných eschatológií: eschatológie sekulárnych obáv a nádejí, a zjaveného naplnenia. Niekedy sa tá prvá stotožní s druhou, inokedy vyplynie z popretia a nezáujmu o ňu. Patologický strach z násilného konca, ktorý, keď dosiahne istú mieru, prechádza do zle maskovanej túžby po násilnom konci, prispieva k vytvoreniu atmosféry neistoty a napätia, v ktorej sa odohrávajú hlbšie nádeje biblickej eschatológie – pretože každý je takto nútený čeliť istým možnostiam, a teda ich prijať alebo zamietnuť. Táto vedomá konfrontácia je presne tým, čo si od nás biblická eschatológia vyžaduje. Hovoriac o „čase Konca“ máme na mysli oba tieto významy. Treba ešte povedať, že autorovi nejde o nijaké prognózovanie alebo Apokalypsu – len o triezve hodnotenie atmosféry dnešnej doby, doby konca a naplnenia.

 

Problém neviery

Jedným z paradoxov dnešnej doby, ktorá sa za dobu viery zďaleka nepovažuje, je skutočnosť, že milióny ľudí, ktorí považujú za nemožné veriť v Boha, sa slepo odovzdávajú viere v každého šarlatána, ktorý má prístup k tlači, televíznej obrazovke alebo mikrofónu.

Najväčšia irónia tejto situácie spočíva v tom, že väčšina ľudí nemá intelektuálne právo na svoju teologickú nevieru.

Inteligencia nemá právo byť vedome neinteligentná.

 

Mystika v ľudskom živote

To jediné, čo môže zachrániť svet pred úplným morálnym úpadkom, je duchovná revolúcia. Kresťanstvo sa, svojou podstatou, dožaduje takejto revolúcie. Ak by všetci kresťania žili skutočne tým, o čom prehlasujú, že v to veria, táto revolúcia by sa uskutočnila.

Budhizmus a moderný svet

 

Dokáže si budhizmus uchovať svoje miesto v modernom svete? Túto otázku si nebudeme môcť správne zodpovedať, ak na ňu budeme nazerať cez obvyklé západné klišé o východných náboženstvách. Treba priznať, že niektoré najsenzačnejšie  – a najserióznejšie – úsilia budhistických mníchov a mníšok, ktorí sa obetovali v ohni, sú často pre ľudí zo Západu proste nepochopiteľné a len potvrdzujú ich podozrenie, že budhizmus je náboženstvom nihilizmu a prostej negácie. Bez toho, že by sme to akokoľvek komentovali, poznamenajme len, že ide o extrémne prípady protestu a preto ich nemožno považovať za niečo typické. Svätý Simeon Stĺpnik chcel tiež vysloviť čosi jednoznačné o Evanjeliu a povedal to sedením na vrchole stĺpa. A kresťanstvo je pritom jasnejšie pochopiteľné, ak si otvoríme stránky Svätého Augustína, Svätého Tomáša, Pascala alebo Luthera. V súčasnosti sú to z budhistov asi zenoví existencialisti a fenomenológovia, ktorí majú Západu najviac čo ponúknuť. Budeme sa tu venovať niekoľkým súčasným textom, vrátane článkom vydaným v Japonsku a knihou publikovanou v Južnom Vietname.

Múdrosť púšte

 

V štvrtom storočí nášho letopočtu boli púšte Egypta, Palestíny, Arábie a Perzie obývané ľuďmi, ktorí po sebe zanechali zvláštny odkaz. Boli to prví kresťanskí pustovníci, ktorí opustili mestá pohanského sveta a odišli žiť v samote. Prečo sa tak rozhodli? Existovalo množstvo rôznych dôvodov, ale všetky možno zhrnúť do jediného slova: išlo o hľadanie „spasenia.“ A čím bolo spasenie? Celkom určite to nebolo niečo, čo by hľadali v čisto vonkajšej konformite so zvykmi a požiadavkami akejkoľvek sociálnej skupiny. V tých časoch si boli ľudia veľmi dobre vedomí striktne osobného rozmeru spásy. Spoločnosť – čiže pohanskú spoločnosť obmedzenú na bytie „v tomto svete“ – považovali za potápajúcu sa loď, z ktorej mal každý človek sám za seba plávať za prežitím. Nebudeme diskutovať o správnosti takéhoto presvedčenia: teraz záleží na tom, že to bol fakt. Títo ľudia verili, že nechať sa voľne unášať, v zmierení s princípmi a hodnotami danej spoločnosti, bola jednoducho úplná katastrofa. Skutočnosť, že Panovník bol momentálne kresťanom a že „svet“ spoznával kríž ako symbol pozemskej moci, ich len utvrdzovala v ich rozhodnutí.

Znovuzískanie raja

Jeden zo „svätcov“ Dostojevského, starec Zosima, ktorý rozpráva ako typický príslušník gréckej a ruskej cirkevnej tradície, vyslovil jedno podivuhodné vyhlásenie. Vraví: „Nechápeme, že život je raj, no stačí len chcieť pochopiť to a pred našimi očami vyvstane raj v celej svojej kráse.“ V kontexte Bratov Karamazovovcov je to na pozadí násilia, blasfémie a vraždy skutočne zvláštne tvrdenie. Myslel to Zosima naozaj vážne? Alebo to bol proste dezorientovaný hlupák, oddávajúci sa vidinám „ópia ľudstva“?

Ruskí mystici

 

Ruský mysticizmus je prevažne kláštorný (hoci sa možno stretnúť aj s výnimkami, ako v prípade moderných mimokláštorných mystikov, Otca Jána z Kronštadu – nedávno kanonizovaného Pravoslávnou Cirkvou – a Otca Jelchaninova). Rozvíja sa preto v samote a v zrieknutí sa sveta. Každý, kto má čo len najzbežnejšie vedomosti o ruskom kresťanstve, vie, že ruské kláštory, ešte viac než tie západné, získali mimoriadne dôležitý vplyv na spoločnosť, či už ako centrá duchovného života a premeny, ku ktorým zovšadiaľ prúdia pútnici, alebo ako základne pre misionársku činnosť, alebo napokon ako výrazné spoločenské sily, občas zneužívané – alebo potláčané – politickou sférou. Konflikty, ako napríklad medzi Svätým Nilom Sorským a Svätým Jozefom Volokolamským, hovoria jasne o prastarom spore vo vnútri samotnej kláštornej organizácie, o spore medzi charizmatickým volaním po kontemplácii v samote spoločne s charizmatickou pastorálnou činnosťou, a inštitucionálnou potrebou začleniť kláštornú komunitu do štruktúry organizovanej sociálno-náboženskej moci, ako liturgického a vzdelávacieho centra a biskupského seminára.

Semená kontemplácie

 

Každý okamih a každá udalosť v živote každého človeka zasejú niečo do jeho duše. Lebo tak ako vietor prenáša tisíce okrídlených semien, tak nesie v sebe každý okamih zárodky duchovného života, ktoré nebadane spočinú v ľudskej mysli a vôli. Väčšina týchto nespočetných semien zaniká a mizne, pretože človek nie je pripravený prijať ich: pretože takéto semená nevyklíčia kdekoľvek, jedine v dobrej pôde slobody, spontánnosti a lásky.

Tvorivosť ticha

Učiť sa žiť

 

Žiť znamená učiť sa žiť po svojom, spontánne a nezávisle: a na to je potrebné zistiť, kým som – dôverne sa poznať a vedieť so sebou vychádzať. Znamená to naučiť sa, kým som, čo môžem ponúknuť svetu a naučiť sa, ako túto ponuku realizovať.