To jediné, čo môže zachrániť svet pred úplným morálnym úpadkom, je duchovná revolúcia. Kresťanstvo sa, svojou podstatou, dožaduje takejto revolúcie. Ak by všetci kresťania žili skutočne tým, o čom prehlasujú, že v to veria, táto revolúcia by sa uskutočnila.
1
To jediné, čo môže zachrániť svet pred úplným morálnym úpadkom, je duchovná revolúcia. Kresťanstvo sa, svojou podstatou, dožaduje takejto revolúcie. Ak by všetci kresťania žili skutočne tým, o čom prehlasujú, že v to veria, táto revolúcia by sa uskutočnila. Túžba po úprimnosti, pravdivosti a jednote s Bohom je najzákladnejším vyjadrením tohto revolučného ducha. Ešte jedna vec je potrebná: aby kresťania potvrdili svoje kresťanstvo plným a jednoznačným odmietnutím sveta, čo od nich požaduje ich záväzok krstu. Celkom určite im to neznemožní spoločenské angažovanie sa vo svete, keďže to je základnou podmienkou plodného kresťanského poslania.
Ľudstvo čelí najväčšej kríze vo svojej histórii, keďže samotné náboženstvo sa ocitá na miskách váh. Terajšie nepokoje na piatich kontinentoch, spojené so strachom pred zničením, privádzajú mnoho ľudí na kolená. Čo nás nemá viesť k ilúzii, že ľudstvo sa vracia k Bohu. Každopádne však vznik mýtov 19. storočia o „neobmedzenom pokroku“ a „všemohúcnosti“ vedeckej revolúcie uvrhlo svet do neistoty. Mnohí sa spontánne obracajú k jedinej viditeľnej nádeji duchovnej a morálnej integrácie – k systému filozofických a teologických právd, ktoré umožňujú naplnenie základného náboženského inštinktu. Tento obrat je taký výrazný, že priviedol významného psychoanalytika Carla Gustava Junga k nasledujúcemu konštatovaniu:
Mal som veľké množstvo pacientov, väčšinu z nich tvorili protestanti, menšie množstvo židia a zo piati či šiesti veriaci katolíci. Medzi mojimi pacientmi v druhej polovici môjho života (…) nebol jediný, ktorého problém by vo svojom jadre nebol problémom hľadania náboženského rozmeru života. Môžeme spoľahlivo vyhlásiť, že každý jeden z nich ochorel preto, lebo stratil niečo, čo svojim stúpencom poskytovalo živé náboženstvo každej epochy, a ani jeden z nich sa skutočne nevyliečil, pokiaľ znovu nenadobudol náboženský rozmer svojej existencie.1)
Problémom kresťanstva nie sú Kristovi nepriatelia. Prenasledovanie nikdy vážne neohrozilo vnútorný život Cirkvi. Skutočný náboženský problém sa odohráva v dušiach tých z nás, ktorí vo svojich srdciach veria v Boha, rozoznávajú svoj záväzok milovať Ho a slúžiť Mu – a predsa tak nekonajú!
Svet, ktorý obývame, je neúrodnou pôdou pre semená Božej Pravdy. Moderné americké mesto nie je práve miestom, ktoré by vás viedlo k snahe milovať Boha. Nemôžete Ho milovať, kým Ho nepoznáte. A len ťažko Ho budete môcť spoznať, keď máte málo času a pramálo pokoja na modlenie, premýšľanie o Bohu a štúdium Jeho pravdy. Čas a pokoj nie sú v našej civilizácii také samozrejmé. A tak sú tí, ktorí by radi slúžili Bohu, často donútení zaobísť sa bez oboch a obetovať tak svoje nádeje na vnútorný život. No ako ďaleko môže človek v prípade takejto obete zájsť, aby to ešte bola obeť a nie výhovorka? Pravda je taká, že sa jednoducho nemôžeme oddať Bohu bez toho, aby sme viedli vnútorný život.
Dôvod je jednoduchý. Všetko, čo konáme ako službu Bohu, musí byť oživované nadprirodzenou mocou Božej milosti. No milosť nám je poskytovaná v miere, v akej sme schopní prijať ju vnútornou činnosťou teologických cností: vierou, nádejou, milosrdenstvom. Tieto cnosti si vyžadujú plné a neprestajné cvičenie našej inteligencie a vôle. No tieto cvičenia sú často narúšané vonkajšími vplyvmi, ktoré nás oslepujú túžbou a odvádzajú nás od nadprirodzeného cieľa. Nemožno sa tomu vyhnúť, ale je nutné bojovať s tým neustálou disciplinovanosťou pamäte, meditácie, modlitby, štúdia, umŕtvovania túžob a aspoň istou mierou samoty a relaxu.
Celkom určite nie je možné a ani žiaduce, aby sa každý kresťan vzdal sveta a vstúpil do trapistického kláštora. No náhly záujem Američanov o kontemplatívny život, zdá sa, jasne dokumentuje jednu vec: že kontemplácia, asketizmus, duchovná modlitba a čistota sú tým, čo by malo byť súčasnými kresťanmi znovuobjavené predovšetkým. Je len malé nebezpečenstvo, že zanedbáme apoštolskú prácu a vonkajšie aktivity. Pápež Pius XII v poslednej výzve upriamil pozornosť na skutočnosť, že vonkajšia činorodosť je azda v istom ohľade preceňovaná, a pripomína katolíkom, že ich osobná svätosť a jednota s Kristom v hĺbke vlastného vnútorného života sú tým najdôležitejším zo všetkého. Jeho Svätosť píše:
Nemôžeme sa vzdať vyjadrenia nášho záujmu a starosti o tých, ktorí sa v dôsledku zvláštnych okolností dneška dali natoľko pohltiť vírom vonkajšej aktivity, že zanedbali hlavnú povinnosť [kresťana]: cestu k vlastnej svätosti. Už sme sa pre verejnosť písomne vyjadrili, že tí, ktorí sa domnievajú, že svet možno spasiť prostredníctvom toho, čo bolo správne pomenované ako „heréza konania“, sa musia zdokonaliť v správnosti úsudkov.2)
Keďže komunisti sa búrili proti všetkému „buržoáznemu,“ bol každý seriózny komunista nútený pestovať v sebe prísny a takmer náboženský asketizmus s ohľadom prakticky na všetko, čo si cenila nenávidená spoločnosť. Napísal som to v minulom čase, pretože je evidentné, že stalinistická ríša veľmi rýchlo dosiahla taký stupeň kultúry, v ktorom sa všetko, čo bolo základom buržoázneho materializmu, stalo stalinistickým ideálom. Ak sa chce kresťanstvo prejaviť cez otvorenú revoltu voči princípom materialistickej spoločnosti, v ktorej bojuje o prežitie, musia kresťania prejaviť omnoho rozhodnejšie prejavy onoho agere contra, pozitívneho „odporu“, ktorý je jadrom kresťanskej revolúcie asketizmu. Pravé poznanie Boha možno získať len za cenu tohto odporu.
My, čo žijeme uprostred Atómového Veku, ako sme ho sami nazvali, sme nadobudli zvláštnu schopnosť stáť bokom a reflektovať naše vlastné dejiny, akoby boli javom odohrávajúcim sa pred piatimi tisíckami rokov. Zvykli sme si o našej dobe hovoriť, akoby sme k nej nepatrili. Vnímame ju nezúčastnene, akoby sa odohrávala mimo nás, niekde za sklom. Ak hľadáte Atómový Vek, nazrite do seba: pretože ste ním vy. Práve tak ako ja.
Zlo, ktoré je prítomné v modernom svete, by malo byť dostatočným dôkazom, že nevieme toľko, koľko si myslíme, že vieme. Je zarážajúcim paradoxom, že moderný človek vie tak veľa a pritom vlastne nevie nič. Paradox o to zvláštnejší, že ľudia iných čias, ktorí vedeli menej než vieme my, vedeli v skutočnosti viac.
Je pravdou, že v každej dobe jestvovala medzi ľuďmi hlúposť a slepota. Niet nič nového pod slnkom, dokonca ani atómová bomba (ktorú vynašiel náš Praotec Adam). Je takisto pravdou, že epochy toho najväčšieho zúfalstva niekedy skončili ako epochy víťazstiev a nádeje. Nemalo by veľký zmysel písať knihu o vzostupe k pravde, ak by súčasne nejestvovala viera v zdravý rozum ľudstva. Práve teraz, keď sme precitli do svojho barbarstva, je tu podľa mňa opäť nádej, pretože všetci ľudia dobrej vôle chcú byť dnes viac než kedykoľvek predtým civilizovanými. A pri tom obrovskom množstve zla, ktorému dnes čelíme, jestvuje viac popudov k svätosti než predtým. Človek prirodzene túži po dobre, nie po zle. A okrem našej prirodzenosti máme ešte niečo neporovnateľne mocnejšie – Božiu milosť, ktorá nás pozdvihuje k nekonečnej Pravde a nie je odopretá nikomu, kto po nej túži.
Šťastie človeka a dokonca i jeho duševné zdravie závisia od jeho morálneho rozpoloženia. A keďže spoločnosť nejestvuje sama osebe vo vzduchoprázdne, ale je tvorená konkrétnymi ľuďmi, nemôžu byť problémy spoločnosti definitívne vyriešené inak než v morálnej oblasti jednotlivcov. Ak nie sú v poriadku občania, nie je v poriadku mesto. Ak sú občania zvieratami, mesto je džungľou.
No morálka nie je cieľom. Cnosť nie je pre kresťana odmenou. Odmenou je Boh. Morálny život vedie k niečomu nad sebou – k zážitku jednoty s Bohom a k našej premene v Ňom. Táto premena je dokonalou v inom živote a vo svetle slávy. No už aj na zemi môže byť človek obdarený predzvesťou nebies prostredníctvom mystickej kontemplácie. A či už si to uvedomuje alebo nie, žije už človek viery, prostredníctvom svojej viery, v nebi. Conversatio nostra in coelis!
Skutočnosť, že kontemplácia je záležitosťou niekoľko málo ľudí, neznamená, že by nemala význam pre ľudstvo ako celok.
Ak spása spoločnosti závisí, v dlhodobom meradle, od morálneho a duchovného zdravia jednotlivcov, potom je otázka kontemplácie mimoriadne závažnou, keďže kontemplácia je jedným zo znakov duchovnej zrelosti a úzko súvisí so svätosťou. Nie je možné zachrániť svet len prostredníctvom systému. Nie je možné dosiahnuť mier bez milosrdnosti. Nie je možné dosiahnuť poriadok bez svätcov.
2
Naša prirodzenosť pred nás kladie istý smer vývinu, ktorý musíme nasledovať, ak chceme napĺňať svoj potenciál a dosiahnuť aspoň istú mieru ľudského šťastia. Musíme tejto ceste porozumieť a splniť všetky jej základné požiadavky. V opačnom prípade neuspejeme. Túto cestu dokážeme vysloviť veľmi jednoducho v jedinej vete: Musíme poznať pravdu, musíme milovať pravdu, ktorú poznáme a musíme sa správať v súlade s mierou našej lásky.
Čo tvorí túto cestu, o ktorej hovoríme? Za prvé, a to je najdôležitejšie: musíme sa prispôsobiť objektívnej realite. Za druhé, toto prispôsobenie si vyžaduje účasť našich dvoch najvyšších duchovných cností: inteligencie a vôle. Za tretie, vyžaduje si to vyjadrenie, keď celá moja osobnosť, riadená vôľou, koná skutky, ktoré svojím morálnym základom a životaschopnosťou preukazujú, že žijem v harmónii s prirodzeným poriadkom vecí.
Toto tvorí nevyhnutný základ cesty. Ide o psychologickú nevyhnutnosť, bez ktorej si človek nezachová svoje mentálne a duchovné zdravie.
Vymenoval som len základy našej prirodzenosti, na ktorých treba stavať. Kontemplácia opakuje ten istý základný nárys cesty, akurát na omnoho vyššej úrovni. Pretože kontemplácia je vecou milosti. Pravda, s ktorou nás zjednocuje, nie je abstrakciou, ale Skutočnosťou a Životom samotným. Láska, ktorou nás zjednocuje s touto Pravdou, je darom Boha a môže v nás byť vyvolaná jedine priamym pôsobením Boha. Konanie, ktoré je jej konečným a najdokonalejším plodom, je milosrdnosťou tak dokonalou, že sa koncentruje v nadčasovom sebaobetovaní, v ktorom niet pohybu, keďže všetka jeho dokonalosť je obsiahnutá v bezhraničnom pôsobení večného okamihu.
To sú už zložité záležitosti. Aby sme sa vrátili k našej jednoduchej vete: keď hovorím, že musíme poznať pravdu a milovať pravdu, ktorú poznáme, nemyslím tým v prvom rade pravdu jednotlivých faktov a výrokov, ale pravdu ako takú. Pravda je samotnou skutočnosťou, uvažovanou ako predmet intelektu. Pravda, ktorú človek potrebuje poznať, je transcendentná realita, ktorej čiastkovými manifestáciami sú jednotlivé konkrétne pravdy. Keďže my sami sme skutoční, nie je nám táto Pravda až taká vzdialená, ako by sa mohlo zdať.
Náš každodenný život je prostým jestvovaním, v ktorom, zdá sa, trávime väčšinu času mimo seba a mimo skutočnosti, keďže sme zamestnaní zbytočnosťami, ktoré prenasledujú každého človeka. No sú okamihy, v ktorých akoby sme náhle precitali k plnému uvedomeniu si našej skutočnosti. Tieto uvedomenia sa nedajú vtesnať do hesiel či definícií. Sú vecou osobnej skúsenosti, nezdeliteľnej intuície. Vo svetle takýchto zážitkov poľahky uvidíme bezvýznamnosť všetkých malicherností, zaťažujúcich našu myseľ. Zažívame čosi z toho pokoja a rovnováhy, ktoré by nám mali byť vlastné po celý čas, a pochopíme, že život je príliš vzácnym darom na to, aby sme ho premárnili niečím iným než dokonalosťou.
V životoch tých, ktorí sú vydaní napospas modernému svetu a nemajú nič, o čo by sa mohli oprieť, s výnimkou vlastných síl, sú tieto okamihy jasného vnímania len krátkodobé a márne. Lebo hoci človek môže na okamih uzrieť prirodzenú hodnotu svojho ducha, prirodzenosť sama nedokáže naplniť jeho duchovné nároky.
Pravda, ktorú človek potrebuje, nie je abstrakciou filozofov, ale Bohom samotným. Paradoxom kontemplácie je to, že Boh nemôže byť skutočne spoznaný bez toho, aby sme Ho súčasne milovali. A nemôžeme Ho milovať, pokým nekonáme Jeho vôľu. To vysvetľuje, prečo moderný človek, ktorý toho toľko vie, zostáva ignorantom. Je bez lásky a preto nedokáže vidieť jedinú Pravdu, na ktorej skutočne záleží a od ktorej závisí všetko ostatné.
Boh je prítomný veľmi špecifickým spôsobom a prejavuje sa vo svete kdekoľvek, kde Ho človek poznáva a miluje. Jeho sláva nevýslovne žiari skrz tých, ktorých zjednotil v Sebe. Tí, čo doposiaľ o Bohu nevedia nič, celkom oprávnene očakávajú od nás, ktorí predstierame, že Ho poznáme, aby sme to dokázali, a to nielen tým, že budeme „pripravení obhájiť sa pred každým, kto nás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nás,“3) no predovšetkým svedectvom našich životov. Lebo Kristus povedal vo Svojej modlitbe za Cirkev:
A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet poznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.4)
Je zbytočné skúmať pravdy o Bohu a žiť životom, ktorý v sebe nemá nič z Kristovho Kríža. Ak by tak niekto predsa len žil, preukázal by tým vlastne absolútne nepochopenie kresťanstva. Pretože kresťanstvo nie je len filozofiou alebo etickým systémom, alebo dokonca sociálnou teóriou.
Kristus nebol mudrcom, ktorý prišiel šíriť istú náuku. Je Bohom, ktorý sa vtelil, aby uskutočnil mystickú premenu ľudstva. Pochopiteľne, priniesol so sebou náuku prekonávajúcu akúkoľvek náuku pred Ním či po Ňom. No táto náuka nekončí morálnymi princípmi a zásadami asketizmu. Kristovo učenie je semenom nového života. Prijatie Božieho slova vierou spôsobuje premenu človeka. Pozdvihuje ho z tohto sveta a zo svojej prirodzenosti a premieta jeho myšlienky a túžby do úrovne nadprirodzeného. Stáva sa účastným na božskej prirodzenosti, stáva sa Božím synom a žije v ňom Kristus. Od toho okamihu sú v hĺbke jeho duše otvorené dvere do večnosti a on je schopný stať sa kontemplatívcom. Potom môže dovidieť na hranice priepastí svetla tak jasného, že je temnotou. Potom zahorí túžbou uzrieť plnosť Svetla a zavolá na Boha ako Mojžiš na Sinaji: „Ukáž mi Tvoju tvár!“
3
Úlohou tejto knihy* je opísať povahu kontemplatívnej skúsenosti, ukázať niečo z nevyhnutnej vnútornej askézy, ktorá k nej vedie a podať stručný náčrt zrelej kontemplácie. Keď sa viera otvára hlbšiemu duchovnému chápaniu a vstupuje mimo okruhu teoretických konceptov do tmy, ktorá môže byť presvetlená jedine plameňom lásky, človek začína skutočne poznávať Boha tým jediným spôsobom, ktorý dokáže uspokojiť jeho dušu.
Koncepty nám povedia pravdu o Bohu, no ich svetlo je natoľko vzdialené dokonalosti, že človek, ktorý sa plne uspokojí len s teoretickým poznaním Boha a nehorí túžbou zmocniť sa ho láskou, Boha nikdy skutočne nepoznal. No keď kontemplatívne poznávanie Boha vystupuje mimo teórie, je čisto subjektívnym? Znamená úplný rozchod s vedeckou pravdou? Vymyká sa dosahu akejkoľvek autority? Je mystik náboženským géniom žijúcim výhradne vo svojom vlastnom svete, ktorého inšpirácia nemá dočinenia s nikým iným? Možnože dôvodom, pre ktorý William James priznal hodnovernosť mystickému zážitku, bolo práve to, že dokáže koexistovať v kontexte jeho pragmatizmu absolútne kladnými odpoveďami na tieto otázky.
Všetky tieto problémy sú predmetom tohto zväzku. Moje závery možno stručne podať nasledovne.
Predovšetkým, kontemplatívny život si vyžaduje odstup od zmyslov, no nie je úplným zamietnutím zmyslovej skúsenosti. Vystupuje nad úroveň racionality, no rozum hrá podstatnú úlohu vo vnútornej askéze, bez ktorej sa nemožno bezpečne vydať po ceste mystiky. Mystická modlitba presahuje prirodzené úkony inteligencie, no stále zostáva zásadne inteligentnou. Napokon, najvyššou úlohou ľudského ducha je pôsobenie nadprirodzene transformovanej inteligencie v blaženej vízii Boha. Každopádne sa však na každej kontemplácii podieľa vôľa, keďže kontemplácia bez lásky nejestvuje. Láska je tak počiatkom každej kontemplácie, ako aj jej zavŕšením.
Kontemplácia navyše predpokladá skutky askézy. Touto súčinnosťou inteligencie, vôle a ostatných častí našej osobnosti obetuje kontemplácia celé naše Ja Bohu. Boh je hlavnou silou tohto vznešeného diela. Kontemplácia je Jeho darom a On s ňou nakladá podľa svojho uváženia. Nikdy nemôže byť, prísne vzaté, našou zásluhou. V skutočnosti však Boh zvyčajne obdarúva tých, čo sú najpoctivejší vo vzdávaní sa akejkoľvek pripútanosti k uspokojeniam patriacim mimo sféry čírej viery.
A napokon, mystická kontemplácia k nám prichádza, tak ako každá forma milosti, cez Krista. Kontemplácia je plnosťou Kristovho života v duši a ten spočíva predovšetkým v preniknutí do Kristových mystérií. To sa v nás deje prostredníctvom Ducha Svätého, prítomného v našej duši skrz milosť, spoločne s ďalšími dvoma Božskými Osobami. Vrcholom kontemplácie je mystická jednota s Bohom, v ktorej sa duša so svojimi schopnosťami takrečeno „premieňa“ v Boha a vchádza do vedomej účasti na skrytom bytí Trojice v Prirodzenej Jednote.
Mojím hlavným cieľom nebolo opísať či vysvetliť najvyššie sféry mystickej skúsenosti, ale len sformulovať niektoré zásadné otázky, ktoré jasnejšie poukážu na asketickú prípravu pre milosť mystickej modlitby. Ústredná otázka sa týka vzťahu intelektu a vôle pri kontemplácii.
Dôvodom tejto pozornosti je fakt, že sa ocitáme vo veľkom nebezpečenstve vlny falošného mysticizmu. Keď sa svet ocitá v najväčšom zmätku, z vizionárov sa stávajú veštci. Panika, ako každá vášeň, zaslepuje ľudskú inteligenciu a človek nachádza ospravedlnenie za únik pred všetkým, čo ho zneisťuje tým, že tomu dá „nadprirodzené“ vysvetlenie. Preto je nevyhnutné vyjasniť si, že tradičná kresťanská mystika, hoci nie je intelektuálna v zmysle mystickej filozofie Platóna a jeho nasledovníkov, nie je vôbec anti-racionálna alebo anti-intelektuálna.
Niet absolútne žiadneho nepriateľstva medzi kresťanskou mystikou a prírodnými vedami, filozofiou prírody, metafyzikou a dogmatickou teológiou. Kontemplácia je nadrozumová, bez štipky opovrhovania svetlom rozumu. Moderní pápeži hlásali zásadnú harmóniu medzi „nadobudnutou“, čiže špekulatívnou múdrosťou a „darovanou“ múdrosťou, ktorá je darom Ducha Svätého a je pravou kontempláciou. Keď pápež Pius XI poukázal na Svätého Tomáša Akvinského ako na vzor kňazov a teológov, poukázal na to, že svätosť Anjelskeho Doktora spočívala predovšetkým v neobyčajnej jednote špekulatívnej vedy a získanej kontemplácie, ktoré spoločne sýtili plamene dokonalej lásky k Bohu a to spôsobom, že celá teológia Svätého Tomáša mala jediný cieľ: priviesť nás k intímnej jednote s Bohom.5)
Pius XII vo svojej encyklike Humani Generis zastával dokonalý súlad jestvujúci medzi teologickou vedou a „prirodzeným“ poznávaním Boha láskou v mystickej kontemplácii, a súčasne kritizoval neviazané filozofické stanoviská, ktoré zamieňali činnosť inteligencie a vôle v špekulatívnom poznávaní božských vecí.
Toto všetko poukazuje na dôležitú úlohu inteligencie v otázke kresťanskej svätosti, ako aj to, že nik nemôže predstierať lásku k Bohu a súčasne odmietať túžbu poznať Ho lepšie a skúmať Jeho dokonalosť v pravdách, ktoré nám o Sebe zjavil. Každopádne láska zostáva základom kresťanskej dokonalosti a svätosti, keďže nás zjednocuje s Bohom priamo a bez prostredníka dokonca už v tomto živote. Láska, ktorá je plodom našej vízie Pána na Nebesiach, bude tiež našou najčistejšou radosťou v Nebi, pretože skrz ňu nebudeme len dostávať Jeho nekonečnú odmenu, ale budeme Mu ňou tiež môcť platiť za štedrosť z Jeho nekonečnej dokonalosti.
Tradičné učenie Cirkvi, ktoré bolo tak silno zdôrazňované v encyklikách posledných pápežov a tvorilo samotné jadro Sumy Teologickej, bráni nejednotnosti človeka. Logika katolíckej teológie by askétovi nikdy neumožnila vydať sa na cestu angelismu či gnosticizmu. Cirkev netúži po posvätení ľudí znásilnením ich ľudskej prirodzenosti, ale jej pozdvihnutím, so všetkými jej schopnosťami a darmi, až do najvyššej dokonalosti nazývanej gréckymi Otcami „deifikácia.“ Súčasne však Cirkev neponecháva človeka nijakým ilúziám o sebe samom. Jasne mu ukazuje neschopnosť jeho prirodzených schopností dosiahnuť Božskú Jednotu svojim vlastným úsilím.
Jestvujú teda dva extrémy, ktoré treba zavrhnúť. Na jednej strane prisudzuje falošný mysticizmus ľudskej prirodzenosti moc a právo nadobudnúť nadprirodzené osvietenie úsilím svojej vlastnej inteligencie. Na druhej strane zatemňuje falošný mysticizmus inteligenciu formálnym odmietaním pravdy v mene dosahovania Božskej Jednoty prostredníctvom extázy slepej lásky, ktorá nijakým spôsobom nesúvisí s inteligenciou, a vníma deifikáciu ako dar natoľko úplný, že na strane obdarovaného sa nevyžaduje nijaké predchádzajúce úsilie.
Aká je teda skutočná povaha mystickej kontemplácie? Je to predovšetkým nadprirodzený zážitok Boha takého, akým Je. Tento zážitok je Božím darom väčšmi než ostatné milosti potrebné pre naše posvätenie, hoci tvorí časť normálneho nadprirodzeného organizmu, ktorým sme posväcovaní. Vo svojej podstate je mystický zážitok jasnou a vedomou účasťou našej duše a jej schopností na živote, vedomí a láske Boha samotnému. Táto účasť je ontologicky možná jedine preto, že posväcujúca milosť je nám daná ako nové „bytie“, pridané k našej prirodzenosti a poskytujúce jej silu konať skutky, ktoré by inak ležali ďaleko za hranicami jej možností.
Ešte presnejšie, mystická skúsenosť je vyvolávaná priamo zvláštnymi vnuknutiami Ducha Svätého, prítomného v samotnej duši a stotožneného s ňou prostredníctvom milosti. Výsledkom tejto inšpirácie je schopnosť duše „uvidieť“ a oceniť, spôsobom úplne novým a nepredvídateľným, plnosť reality právd, obsiahnutých v doposiaľ „nezakúsených“ konštatovaniach o povahe Boha. No predovšetkým nám táto skúsenosť poskytne hlboké preniknutie do pravdy o našom stotožňovaní sa s Bohom prostredníctvom milosti. Kontemplatívna skúsenosť je v najprísnejšom zmysle slova vždy zážitkom Boha, ktorý je zažívaný nie ako abstrakcia alebo ako vzdialená a cudzia Bytosť, ale ako niekto dôverne a bezprostredne známy našej duši vo Svojej nekonečnej Skutočnosti a Podstate.
Toto je podstata katolíckeho mysticizmu. Odporúčam zaoberať sa touto témou v podobe, v akej je vyložená v dielach cirkevne „najbezpečnejšieho“ mystického teológa, španielskeho karmelitána zo 16. storočia, Svätého Jána z Kríža.
Tento veľký služobník Pána, ktorý sa pripojil k Tereze Avilskej na diele obnovenia čistoty karmelitánskeho života a vyučovania mystickej modlitbe, stojí na vrchole mystickej tradície, ktorá zvykla byť pripisovaná Pseudo-Dionýsiovi. Svätý Ján z Kríža je najdôležitejším z „apofatických“ teológov, učiteľov „temného“ poznania Boha. Nasledoval a zavŕšil tradíciu najväčších kontemplatívcov spomedzi gréckych Otcov – Svätého Gregora z Nyssy, ktorý je skutočným zakladateľom apofatickej školy; Evagria Pontica a Svätého Maxima. Čo je však podstatnejšie, odstránil všetky nejasnosti a prepiatosti patristického mysticizmu, a to postavením svojej doktríny na pevné základy tomizmu, ktorý si osvojil na univerzite v Salamanke.
Učenie Svätého Jána z Kríža je tak jasné, pevné a univerzálne, že pápež Pius XI mohol o ňom bez váhania vyhlásiť, že „ukazuje dušiam cestu dokonalosti akoby osvetlenú životom na výsosti, prostredníctvom priezračne jasnej analýzy mystického zážitku.“ A dodáva: „A hoci [diela Svätého Jána z Kríža] sa zaoberajú vecami zložitými a skrytými, sú napriek tomu naplnené natoľko ušľachtilou duchovnou doktrínou a tak dobre vyložené pochopeniu tých, ktorí ich študujú, že môžu byť po práve označené za príručku a sprievodcu veriaceho človeka, ktorý sa rozhodol zasvätiť svoj život dokonalosti.“6)
Omša Svätého Jána z Kríža, odsúhlasená Cirkvou pre Bosých Karmelitánov, je plná biblických obrazov, ktorými zvykol ilustrovať svoju mystickú teológiu. Úvod k tejto omši je stručným, no výstižným zhrnutím jeho učenia o sebazaprení a „Noci“ ako istých cestách k Božskej Jednote.
Aj toto svedčí o tom, aký veľký dôraz kladie Vatikán na učenie a tvrdenia tohto veľkého svätca. Vzrastajúci záujem o jeho teológiu, a zvlášť štúdie, v ktorých dominikánski teológovia poukázali na zásadný súlad medzi mysticizmom Svätého Jána z Kríža a dogmatickou teológiou Svätého Tomáša, nás vedú k oprávneným očakávaniam, že jedného dňa Svätý Ján z Kríža zaujme svoje zaslúžené miesto ako doctor communis katolíckej mystickej teológie. V apoštolskom liste, z ktorého som vyššie citoval, pápež Pius XI skonštatoval, že súčasní teológovia sa môžu obrátiť k Svätému Jánovi z Kríža, overiť si jeho veľkosť ako majstra duchovného života a „načerpať z jeho učenia a textov priezračnú jasnosť všetkých duchovných náuk, ktoré kedy vyvreli zo žriediel kresťanského myslenia a z ducha Cirkvi.“
1) C. G. Jung, Modern Man in Search of the Soul (New York, Harcourt, Brace and Company), s. 264.
2) Menti Nostrae, 23. september 1950.
3) I Pet. 3:15.
4) Ján 17:22-23.
* Ascent to Truth (Výstup k Pravde, 1951) (pozn. prekl.).
5) Sancti Thomae huc omnis theologia spectat ut ad intime vivendum in Deo nos adducat, Pius XI, Studiorum ducem, 29. jún 1927.
6) Apoštolský list, 24. august 1926, prehlasujúci Svätého Jána z Kríža Doktorom Katolíckej Cirkvi.
Thomas Merton 
Pridaj komentár