V biblickom význame nemusí výraz „Koniec“ nevyhnutne znamenať „násilný, náhly a zlý koniec.“ Biblická eschatológia by sa nemala zamieňať s nejasnou a úzkostnou eschatológiou ľudských predtúch. Žijeme v dobe dvoch význačných eschatológií: eschatológie sekulárnych obáv a nádejí, a zjaveného naplnenia. Niekedy sa tá prvá stotožní s druhou, inokedy vyplynie z popretia a nezáujmu o ňu. Patologický strach z násilného konca, ktorý, keď dosiahne istú mieru, prechádza do zle maskovanej túžby po násilnom konci, prispieva k vytvoreniu atmosféry neistoty a napätia, v ktorej sa odohrávajú hlbšie nádeje biblickej eschatológie – pretože každý je takto nútený čeliť istým možnostiam, a teda ich prijať alebo zamietnuť. Táto vedomá konfrontácia je presne tým, čo si od nás biblická eschatológia vyžaduje. Hovoriac o „čase Konca“ máme na mysli oba tieto významy. Treba ešte povedať, že autorovi nejde o nijaké prognózovanie alebo Apokalypsu – len o triezve hodnotenie atmosféry dnešnej doby, doby konca a naplnenia.
Keď dokonalá a okamžitá zvesť, radosť, ktorá je Veľkou Radosťou, bezhlaso exploduje nad svetom, niet viac miesta pre zármutok. Preto ani nie je nijaká okolnosť v kresťanskom Evanjeliu, nech by sa zdala akokoľvek triviálna, ponechaná bez tejto Veľkej Radosti. V tom zvláštnom, nebeskom svetle, ktoré osvetľuje príchod Slova na svet, sa všetky obyčajné veci premieňajú. V tajomstve Pokoja, ktorý je prisľúbený svetu, ktorý v pokoj neverí, svetu, ktorý je plný podozrievavosti, nenávisti a nedôvery, ešte aj odmietnutie Princa Pokoja získava odtieň a príchuť pokoja.
V hostinci teda nebolo miesto? Naozaj! No zmieňuje sa to len mimochodom, ako prostý fakt, keď nám chce Evanjelista ukázať to, čo by sme mali vidieť – obraz čistého pokoja a čistej radosti: „zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ“ (Lukáš 2:7). Teraz to teda vieme, a predsa sa nám to zdá byť zvláštne – jedine že by bol dôvod pre takéto konanie, ktoré by za iných okolností pôsobilo čudne: „lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ Takže si zjavne našli miesto inde!
Keď si však prečítame Evanjeliá, zistíme, že sú aj iné dôvody, pre ktoré bolo zákonité, že pre nich nebolo v hostinci miesto a že si museli nájsť miesto inde. V skutočnosti bol hostinec to najposlednejšie miesto pre narodenie Pána.
Keď sa nám Evanjelisti chystajú oznámiť zjavenie narodenia Pána, pripomínajú nám, že čas sa naplnil. Je čas konečného rozhodnutia, čas milosti, „vhodný čas“, čas zmieru, čas konca. Je to čas pokánia, čas naplnenia všetkých prísľubov, pretože Prisľúbený prichádza. No s príchodom konca nastáva veľký zhon a ruch, otriasajúci národmi sveta. Čas konca je časom veľkých armád, „vojen a správ o vojnách“, davov „ľudí zmierajúcich od strachu“ presúvajúcich sa z miesta na miesto, horiacich miest a potápajúcich sa lodí, vypálených krajín, technikov plánujúcich veľkolepé možnosti deštrukcie. Čas konca je časom más: a eschatologická správa je oznamovaná svetu, v ktorom práve pre nekonečný hluk presúvajúcich sa armád a nepokojné masy možno túto správu počuť len s námahou. Počujú ju však tí, ktorí vedia, že ukazovanie moci, arogancia a deštrukcia sú súčasťou kerygmy.1) To, čo bude súdené, sa prejavuje svojimi hrozivými a arogantnými nárokmi na absolútnu moc. Je teda identifikované a tí, ktorí sa preň rozhodnú, sú sčítaní, označení znakom moci, združení pod zástavou moci a mocou zničení.
Prečo bol teda hostinec plný? Kvôli sčítaniu ľudu, eschatologickému zhromaždeniu „celého sveta“ v registračných miestach, kde sa sčítajú a zahrnú do systému imperiálnej moci. Cieľ sčítania: identifikovať všetkých, ktorí majú platiť dane. Identifikovať všetkých, ktorí môžu byť odvedení do armády ríše.
Biblia nebola naklonená sčítaniu ľudu v časoch, keď bol Boh vládcom Izraela (2. Samuelova, 24). Sčítanie Božieho národa cudzím vládcom a ich súhlas s ním bolo samo osebe eschatologickým znakom, pripravujúcim tých, ktorí chceli pochopiť, k pristúpeniu pred súd s pokáním. Napokon, v apokalyptických spisoch Biblie je takéto „zvolávanie“ či zhromažďovanie mocnými sveta k boju významným znakom „konca“. Lebo potom „duchovia démonov, ktorí konajú znamenia vychádzajú ku kráľom celého sveta, aby ich zhromaždili na boj vo veľký deň všemohúceho Boha“ (Zjavenie 16:14). A „Šelma a králi zeme aj ich vojská zhromaždené do boja s tým, čo sedel na koni, a s jeho vojskom“ (Zjavenie 19:19). Potom sa všetky dravé vtáky zlietli zo všetkých strán na Anjelovo volanie: „Poďte, zhromaždite sa na veľkú Božiu hostinu. Budete jesť telá kráľov, telá vojvodcov, telá mocnárov, telá koní a tých, čo sedia na nich, a telá všetkých, slobodných i otrokov, malých i veľkých“ (Zjavenie 19:18).
Preto nie je možné, aby Oň Slovo prišlo zrodením do beztvarej a pasívnej masy. On sa vzdal sám seba, a vzal na seba podobu Božieho služobníka, človeka. No nevzdal sa seba až natoľko, aby sa stal človekom davu, človekom bez tváre. Preto bolo správne, že preň nebolo miesta v dave, ktorý sa zhromaždil ako eschatologické znamenie. To, že prišiel na svet mimo tohto davu, je niečím viac než len príznakom. Že tu pre Neho niet miesta je znakom konca.
Nie sú ním zvesti veľkej radosti, ohlasované v zaľudnenom hostinci. Masami neustále prechádzajú stále nové zvesti radosti a strachu. Kde sa každá nová správa stáva najvýznamnejšou zo všetkých správ, kde sa každé nešťastie stáva nezrovnateľným nešťastím, kde si každodenné riziká vyžadujú maximálne obete, tam sa všetky správy a všetky stavy stávajú ničím. Noviny sa stávajú len novým výkrikom, ktorý rýchlo nahrádza výkrik včerajší, aby vzápätí ustúpil nasledujúcemu kriku, takže všetko sa napokon zlieva do nezrozumiteľného a nezmyselného hluku. Novina? Novín je toľko, že medzi nimi niet miesta pre skutočnú novinu, „Dobrú Zvesť“, Veľkú Radosť.
Veľká Radosť je teda ohlásená v tichosti, osamelosti a v tme, pastierom „na poliach“ alebo „na vidieku“, ktorými evidentne nehýbu zvesti vzrušených davov. Oni sú následníkmi obyvateľov púští, nomádov, skutočného Izraela.
Hoci „celému svetu“ je nariadená registrácia, ich to nevzrušuje. Určite zaregistrujú aj ich, tak ako Jozefa a Máriu, no zostávajú mimo agitácie, všeobecného pohybu a zhromažďovania stoviek a tisícov ľudí vo všetkých mestách.
Preto nesú celkom iný znak. Sú vyvolení, obostretí veľkým svetlom, im je zjavená správa o Veľkej Radosti a oni jej uveria s radosťou. Uvidia nad sebou Šekinu2) a pochopia svoje poslanie. Sú poslednými, ľuďmi bez postavenia, ktorí sú práve preto vyvolenými – anawim.3) Poslúchnu svetlo. A nič iné sa od nich nežiada.
Idú a neuvidia proroka, neuvidia ducha, ale Telo, v ktorom sa zjaví Pánova sláva a prostredníctvom ktorého sa všetci ľudia vymania z pozemskej moci, ktorá smeruje k zničeniu sveta, lebo ten je Božím dielom, ktorá imituje stvorenie a tým ničí a znečisťuje zdroje štedrej, Bohom stvorenej zeme.
Žijeme v čase bez miesta, v čase konca. V čase, keď každého ovláda nedostatok času, nedostatok priestoru, šetrenie času a dobíjanie priestoru, vytvárajúc nepokoj v čase a v priestore technologickou posadnutosťou po veľkosti, objeme, kvantite, rýchlosti, množstve, cene, moci a zrýchľovaní.
Prvotné požehnanie „rastu a zmnožovania“ sa náhle mení na desivé vyčerpanie. Rátame sa v miliardách, sme zomknutí v davoch, zoradení, očíslovaní, pochodujúci z miesta na miesto, zdanení, vycvičení, ozbrojení, prepracovaní až na hranicu necitlivosti, otupení informáciami a zábavou, zaplavení prebytkom všetkého, znechutení ľuďmi i sebou samými, znechutení životom.
S približovaním sa konca niet miesta pre prírodu. Zemský povrch zaplavuje mestská civilizácia.
S približovaním sa konca niet miesta pre pokoj. Niet miesta pre samotu. Niet miesta pre myslenie. Niet miesta pre pozornosť, pre uvedomovanie si našej situácie.
V čase definitívneho konca niet miesta pre človeka.
Tí, ktorí nariekajú, že tu niet miesta pre Boha, musia za to takisto niesť svoju zodpovednosť. Neprispeli náhodou aj oni k všeobecnému pádu kázaním Boha z mramoru, ktorý odcudzil človeka sebe samému, Boha, ktorý sa nekompromisne ako nehybný predmet usadil na dno ľudského srdca a vyhnal zúfalého človeka zo seba samého?
Čas konca je časom démonov, ktorí obývajú ľudské srdce (predstierajúc, že sú bohmi), takže človek v sebe nenachádza miesto pre seba samého. Nenachádza vo svojom srdci miesto pre odpočinok, nie preto, že je plné, ale pretože je pusté. Keby aj vedel, že prázdnota samotná, keď sa nad ňou vznáša Duch, je priepasťou tvorby… neveril by tomu. Niet miesta pre vieru.
Niet pre neho miesta v zaľudnených davoch eschatologickej spoločnosti, spoločnosti konca, v ktorej sú všetci ľudia bez miesta stlačení pokope a hodení do víru prázdnoty a preludov, preháňajúceho sa bez cieľa ich mestami, a všetci si želajú, aby sa nikdy neboli narodili.
V čase konca viac niet miesta pre túžbu ďalej žiť. V čase konca ľudia volajú na hory, aby ich zavalili, pretože si neželajú žiť.
Prečo? Pretože sú súčasťou rozmáhajúceho sa života, ktorý nie je plným životom, ale je naprogramovaným pre smrť. Život, ktorý si nik nezvolil a ktorý možno len ťažko prijať, nemá miesto pre nádej. Musí však aj naďalej predstierať nádej. Prenasleduje ho démon prázdnoty. A z tejto nevýslovnej prázdnoty vychádzajú armády, riadené strely, zbrane, bomby, koncentračné tábory, pogromy, rasistické vraždy a všetky zločiny spoločnosti más.
Ide o pesimizmus? Ide o neodpustiteľný hriech vyjadriť to, čo všetci cítia? Je pesimizmom diagnostikovať rakovinu ako rakovinu? Alebo by mal človek naďalej predstierať, že všetko sa každým dňom zlepšuje, pretože čas konca je aj – pre niektorých určite – zároveň časom prosperity? („Králi zeme s ním smilnili a kupci zeme zbohatli z jeho obrovského rozkošníctva“ (Zjavenie 18:3).)
Do tohto sveta, tohto bláznivého hostinca, v ktorom preň absolútne niet miesta, prišiel Kristus nepozvaný. No pretože v ňom nemôže byť doma, pretože je pre tento svet cudzí a súčasne v ňom musí byť, Jeho miesto je pri tých, pre ktorých tu niet miesta. Jeho miesto je pri tých, ktorí nenáležia moci a sú ňou odmietaní, pretože sú považovaní za slabých, zdiskreditovaných, neprislúcha im štatút osôb, sú mučení a zabíjaní. S tými, pre ktorých tu niet miesta, je na zemi prítomný Kristus. Je tajomne prítomný v tých, pre ktorých tu jestvuje len tá najhoršia stránka sveta. Pre ktorých nejestvuje únik dokonca ani vo vlastných predstavách. Nedokážu sa stotožniť mocenskou štruktúrou ľudských más, ktoré sa usilujú o svoj priemet mimo seba, kamkoľvek, v dostredivom páde do ničoty, do priestoru, kde niet Boha, človeka, mena, identity, váhy, Ja, ničoho okrem lesknúceho sa, samostatne pracujúceho, dokonale riadeného a nekonečne nákladného stroja.
Pre tých, ktorí sú dostatočne rozhodnutí a dostatočne oddaní moci, zostáva tento posledný apokalyptický mýtus techniky, rastúcej v eschatologickej vesmírnej pustatine, zatiaľ čo na zemi vytvárajú priestor bomby!
No ostatní zostávajú uväznení vo svojich nádejách, v stále šedivejšej beznádeji, v beznádeji a túžbe, ktoré pripútavajú k zemi, k úrovni ulice a chodníkov: v túžbe byť aspoň trochu človekom, pocítiť aspoň trochu ľudskej radosti, mať dostatočne slušnú, prínosnú prácu, prísť domov k rodine… túžby, pre ktoré niet miesta. To v tomto sa ukryl, to v tomto preň niet miesta.
Čas konca? Dobre: a kedy?
Tak otázka nestojí.
Povedať, že ide o čas konca, znamená zodpovedať všetky otázky, pretože ak ide o čas konca a veľkého súženia, potom je to určite a predovšetkým čas Veľkej Radosti. Je to čas „zodvihnúť hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ Je to čas, keď sa prísľub naplní a nik viac pred druhým nebude mať tajnosti. Je to čas radosti, ktorá nebude daná tak, ako dáva svet, a ktorú nijaký človek nebude môcť prekaziť.
Tou skutočnou eschatologickou hostinou nebude hostina vtákov na telách mŕtvych. Je to slávnosť živých, svadobná hostina Baránkova. Skutočným eschatologickým zhromaždením nie sú armádne šíky na bojovom poli, ale zvolávania Veľkej Radosti, volania vykúpenia: „Vyjdite z neho, môj ľud, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch a aby sa vám nedostalo z jeho rán!“ (Zjavenie 18:4). Volanie času konca sa ozvalo aj na počiatku, keď Lót zo Sodomy volal na svojich zaťov: „Vstaňte, poďte preč z tohoto miesta, lebo Pán mesto zničí!“ (Genezis 19:14).
Opustiť mesto smrti a väzenie nie je celkom určite zlou novinou, zlou je akurát pre tých, ktorí sa so svojim uväznením stotožnili natoľko, že si už nedokážu predstaviť nijakú inú skutočnosť a okolnosti. V takom prípade zostáva len utrpenie: pretože kým zotrvať vo väzení je tragické, ujsť z neho je nemysliteľné – a teda ešte tragickejšie.
Potrebná je teda milosť a odvaha uvidieť, že „Veľké Súženie“ a „Veľká Radosť“ sú v skutočnosti neoddeliteľné, a že „Súženie“ sa mení na „Radosť“, ak sa naň nazerá ako na Víťazstvo Života nad Smrťou.
Samozrejme, v istom zmysle niet v tomto súžení miesta pre Radosť. Povedať, že v tomto súžení „konca“ „niet miesta“ pre Veľkú Radosť značí tvrdiť, že Radosť Evanjelia nesmie byť zamieňaná s radosťou prisľúbenou v čase konca svetom – a musíme si priznať, že už ani ako radosti nepôsobia. Menia sa na stoické povinnosti a obete, ktoré bez pýtania sa odovzdávame cieľom, ktoré zatiaľ nedokážeme opísať, pretože je tu priveľa dymu a len slabá viditeľnosť. V konečnom dôsledku je „radosť“ prisľúbená časom konca vlastne len uspokojením a vierou, že sa cez to človek nejako dostane…
To je démonické pokušenie „konca“. Eschatológia však nie je koncom a trestom, predložením účtov a zavretím knihy: je definitívnym začiatkom, definitívnym zrodením do nového stvorenia. Nie je to vyčerpanie aj tých posedných možností, ale prvý dotyk s tým, čo je za obzorom prítomného.
Dokážeme však tomu uveriť? („Mysleli si však o ňom, že žartuje.“4))
1) Kerygma (grécky) – zvesť, ohlásenie, kázanie. (pozn. prekl.)
2) Šekina (hebrejsky) – aspekt Boha pôsobiaci na zemi v exile (pozn. prekl.).
3) Anawim (hebrejsky) – úbohí, trpiaci, no pravoverní a hľadajúci spásu u Boha (pozn. prekl.).
4) (Genezis 19:14): Reakcia Lótových zaťov na jeho varovanie pred zánikom mesta (pozn. prekl.).
Thomas Merton 
Pridaj komentár