Semená kontemplácie

 

Každý okamih a každá udalosť v živote každého človeka zasejú niečo do jeho duše. Lebo tak ako vietor prenáša tisíce okrídlených semien, tak nesie v sebe každý okamih zárodky duchovného života, ktoré nebadane spočinú v ľudskej mysli a vôli. Väčšina týchto nespočetných semien zaniká a mizne, pretože človek nie je pripravený prijať ich: pretože takéto semená nevyklíčia kdekoľvek, jedine v dobrej pôde slobody, spontánnosti a lásky.

Nejde o novú myšlienku. Kristus nám v podobenstve o rozsievačovi povedal, že „semeno je Božie slovo.“ Často si myslíme, že sa to týka len slova Evanjelia, ktoré sa v nedeľu káže v kostole (ak sa ešte v kostole káže!). No každé vyjadrenie Božej vôle je v istom zmysle Božím „slovom“ a teda i „semenom“ nového života. Neustále sa meniaca realita, v ktorej žijeme, by v nás mala prebúdzať možnosť nerušeného rozhovoru s Bohom. Nemyslím tým neprestajné „rozprávanie“ alebo odľahčenú konverzačnú formu zapálenej modlitby, ktorá sa niekedy pestuje v kláštoroch, ale mám tým na mysli dialóg lásky a voľby. Dialóg hlbokej vôle.

V každej životnej situácii k nám „Božia vôľa“ prichádza nielen ako vonkajší diktát neosobného zákona, ale predovšetkým ako vnútorné pozývanie osobnej lásky. Príliš často vedie konvenčné poňatie „Božej vôle“ ako ľahostajnej sily, ktorá sa na nás znáša napriek nášmu márnemu odporu, k strate viery k Bohu, ktorého nie je možné milovať. Takéto vnímanie božej vôle privádza ľudskú slabosť až do zúfalstva a možno sa pýtať, či práve toto nebýva často výrazom zúfalstva, neznesiteľného pre vedomé prijatie. Takéto ľahostajné „diktovanie“ panujúceho a necitlivého Boha zasieva častejšie semená nenávisti než lásky. S takouto koncepciou Božej vôle nebudeme môcť dospieť k tajomnému a delikátnemu tajomstvu stretnutia, ku ktorému dochádza v kontemplácii. Budeme akurát túžiť po tom, aby sme od Boha unikli čo najďalej a skryli sa naveky pred Jeho pohľadom. Tak veľa závisí od našej predstavy Boha! No nijaká idea Boha, akokoľvek vznešená a dokonalá, nie je schopná adekvátne vyjadriť Boha takého, aký skutočne je. Naša predstava Boha hovorí viac o nás než o Ňom.

Mali by sme si uvedomiť, že Božia láska nás hľadá v každom okamihu a vždy smeruje k nášmu dobru. Nevyspytateľná Božia láska smeruje k nášmu prebudeniu. A keďže toto prebudenie predpokladá istú formu zániku pre naše vonkajšie ja, budeme sa Jeho príchodu desiť adekvátne tomu, nakoľko sme stotožnení práve s týmto vonkajším ja a pripútaní k nemu. No keď porozumieme dialektike života a smrti, naučíme sa podstupovať risk spočívajúci vo viere, robiť rozhodnutia, ktoré nás odvádzajú od nášho obvyklého ja a otvárajú nám dvere k novému bytiu a novej skutočnosti.

Myseľ, ktorá je väzňom konvenčného uvažovania, a vôľa, ktorá je rukojemníkom vlastných túžob, neprijmú semená odlišnej pravdy a nadprirodzenej túžby. Lebo ako môžem prijať semená slobody, keď milujem otroctvo a ako ma môže napĺňať túžba po Bohu, ak vo  mne prebýva iná, opačná túžba? Boh vo mne nemôže zasiať svoju slobodu, pretože som väzňom a ani netúžim byť slobodným. Milujem svoje zajatie a sám sa sputnávam túžbou po veciach, ktoré nenávidím, a svoje srdce som zatvrdil pred pravou láskou. Preto sa musím naučiť vzdať sa známeho a zvyčajného a prijať nové a neznáme. Musím sa naučiť „opustiť sám seba“, aby som mohol prijať Božiu lásku. Ak by som hľadal Boha, každá udalosť a každý okamih by do mojej vôle zasiali semená Jeho života, ktoré jedného dňa dajú nepredstaviteľnú úrodu.

Je to Božia láska, čo ma hreje teplom slnečných lúčov a čo mi zosiela chladivý dážď. Je to Božia láska, čo ma sýti prostredníctvom chleba, ktorý jem, i prostredníctvom hladu a pôstu. Je to Božia láska, čo na mňa zosiela zimné dni, keď mi je zima a keď som chorý, a letné horúce dni, keď pracujem a môj odev je prepotený: no je to Boh, kto na mňa dýcha miernym vetrom sponad vôd a ľahkým vánkom z lesov. Božia láska rozprestiera tieň platanov nad mojou hlavou a posiela chlapca s vedrom čerstvej vody, zatiaľ čo pracujúci odpočívajú a mulice stoja v tieni stromu.

Je to Božia láska, kto na mňa prehovára zo spevu vtákov a riek; no aj z ruchu miest na mňa prehovára Boh a toto všetko sú semená, zoslané ku mne z Jeho vôle.

Ak sa tieto semená ujmú v mojej slobode a ak Jeho vôľa vyrastie z mojej slobody, stanem sa láskou, ktorou je On, a moja úroda bude Jeho slávou a mojim šťastím.

A ja porastiem spoločne s tisícami a miliónmi ostatných slobôd na jedinom zlatistom poli chváliacom Pána, poli plnom rastu a obilia. Ak budem vo všetkom vnímať len teplo a chlad, jedlo alebo hlad, chorobu alebo námahu, krásu alebo pôžitok, úspech a neúspech alebo dobro či zlo, ktoré moje dielo prinesie len mne samému, potom v ňom nájdem len prázdnotu a nie šťastie. Nebudem nasýtený a nebudem naplnený. Pretože mojou potravou je vôľa Toho, ktorý ma stvoril a ktorý stvoril i všetky veci, aby sa mi skrze ne mohol dať.

Mojou hlavnou úlohou nemá byť hľadanie pôžitku či úspechu, zdravia, života, peňazí, oddychu alebo dokonca hľadanie vecí, akými je cnosť či múdrosť – a ešte menej ich opaku, bolesti, zlyhania, choroby a smrti. No vo všetkom, čo sa deje, má byť mojou jedinou túžbou a jediným potešením toto poznanie: „Toto je to, čo pre mňa vyvolil Boh. Je v tom Jeho láska a v mojom prijatí mu môžem túto lásku opätovať a s ňou mu dať i seba. V mojom odovzdaní nájdem Jeho a On je večným životom.“

Prijatím a napĺňaním Jeho vôle s radosťou mám vo svojom srdci Jeho lásku, pretože moja vôľa je teraz totožná s Jeho láskou a ja sa stávam tým, kým je On a On je Láskou. A prijatím všetkého od Neho prijímam do svojej duše Jeho radosť, nie preto, že veci sú také, aké sú, ale pretože Boh je Tým, kým je a Jeho láska si v nich želala moju radosť.

 

Ako môžem poznať Božiu vôľu? Aj tam, kde niet nijakých výslovných požiadaviek na moju poslušnosť, akými je napríklad legitímny príkaz, samotná povaha každej jednotlivej situácie v sebe zvyčajne nesie náznaky Božej vôle. Pretože čokoľvek je požadované v mene pravdy, spravodlivosti, milosti alebo lásky, musí byť brané ako požadované Bohom. Prijať Jeho vôľu teda znamená byť pravdivým či hovoriť pravdu, alebo ju prinajmenšom hľadať. Podriadiť sa mu značí reagovať na Jeho vôľu vyjadrenú v núdzi iného človeka, alebo prinajmenšom v rešpektovaní práv druhých. Pretože práva iného sú vyjadrením Božej lásky a vôle. V požiadavke rešpektovať práva druhých ma Boh nežiada len o súhlas s nejakým abstraktným a neutrálnym zákonom: umožňuje mi podieľať sa, tak ako to robil Jeho Syn, na Jeho vlastnej starostlivosti o ľudí. Kto ignoruje práva a potreby druhých, nemôže dúfať v cestu osvetlenú svetlom kontemplácie, pretože jeho cesta sa tým obracia chrbtom k pravde, súcitu a teda i k Bohu.

Volanie práce po svojom dokončení možno chápať ako Božiu vôľu. Ak mám porýľovať záhradu alebo spraviť stôl, potom poslúcham Boha, ak sa staviam pravdivo k úlohe, ktorú robím. Robiť svoju prácu poctivo a dobre, s láskou a úctou k povahe mojej úlohy a s vedomím jej cieľa, znamená zjednotiť sa s Božou vôľou v mojej práci. Takto sa stávam Jeho nástrojom. Pracuje skrze mňa. Ak sa správam ako Jeho nástroj, moja práca nemôže byť prekážkou mojej kontemplácii, hoci by momentálne zamestnávala moju myseľ natoľko, že sa jej počas práce nemôžem venovať. No samotná práca vyčistí a upokojí moju myseľ a pripraví ju pre kontempláciu.

Neprirodzená, náhlivá, stresujúca práca, vykonávaná pod tlakom chamtivosti, strachu či inej nestriedmej vášne, nemôže byť venovaná Bohu, pretože Boh si takúto prácu nikdy priamo nežiada. Môže pripustiť, aby sme nie vlastnou vinou pracovali nepokojne a náhlivo, kvôli vlastným hriechom a hriechom spoločnosti, v ktorej žijeme. V takom prípade to musíme zniesť a robiť čo najlepšie to, čomu sa vyhnúť nevieme. No nebuďme slepí k rozdielom medzi zdravou námahou a neprirodzenou drinou.

V každom prípade by sme sa mali vždy usilovať poslúchnuť logos či pravdu povinnosti, ktorá pred nami leží, práce, ktorú máme spraviť alebo pravdu našej vlastnej, Bohom danej prirodzenosti. Kontemplujúca podriadenosť a odovzdanie sa Božej vôli nikdy nemôže znamenať kultivovanú ľahostajnosť k prirodzeným hodnotám, ktoré Boh vložil do života a práce človeka. Necitlivosť sa nesmie zamieňať s odstupom. Kontemplujúci musí mať pochopiteľne odstup, no nikdy sa nesmie stať necitlivým k skutočným ľudským hodnotám, či už v spoločnosti, v inom človeku alebo v sebe. Ak sa tak predsa len stane, jeho kontemplácia je nutne odrezaná od svojich vlastných koreňov.