Thomas Merton: Listy Czesławovi Miłoszovi

(Fragmenty)

6. 12. 1958

Vážený pane,

po prečítaní Vašej pozoruhodnej knihy Uväznená myseľ som Vám musel napísať, keďže bez Vašej pomoci si s niektorými pasážami knihy neporadím. Rád by som Vám položil niekoľko otázok a dúfam, že mi toto obťažovanie odpustíte.

Predovšetkým Vám musím povedať, že Vaša kniha je jednou z najinteligentnejších a najinšpirujúcejších kníh, aké som mal to šťastie poslednú dobu čítať. Je to dôležitá kniha, popri ktorej je množstvo ostatných kníh na tému súčasného človeka úplne bezvýznamných. Pre mňa osobne je mimoriadne dôležitá ako pre mnícha, kňaza a spisovateľa. Katolícky autor sa dnes musí zaoberať výhradne skutočnosťou a nemôže si dovoliť strácať čas verbalizmom a prázdnym mudrovaním. Nanešťastie Vám nemusím pripomínať, že väčšina z nás robí práve to. Úbohá a poľutovaniahodná prázdnota toľkých katolíckych textov, vrátane väčšiny mojich, je až príliš evidentná. Vaša kniha pre mňa teda bola skutočne „duchovná“ v zmysle, že vo mne inšpirovala množstvo myšlienok, meditácií a modlitieb o mojich vlastných povinnostiach voči ľudstvu i o všeobecnej kríze nás všetkých.

Zdá sa mi, ako na to poukazujete Vy a ako o tom hovoria aj iní spisovatelia (Koestler, Camus, atď.), že musí jestvovať tretia pozícia, pozícia integrity, odolávajúca tlakom dvoch veľkých blokov, stojacich proti sebe. Je celkom zrejmé, že budúcnosť, povedané dialekticky, bude patriť tým z nás, ktorí nasadzujú svoje hlavy, krky a všetko ostatné v ťažkej a úžasnej práci hľadania tejto novej pozície, premenlivej a pohyblivej „línie“, ktorá vlastne NIE JE líniou, pretože sa nedá opísať termínmi politických dogmatikov. Je to problém a súčasne veľká výzva. Som ten posledný na tomto svete, ktorý by mohol predstierať, že o tom čosi vie. Viem len, že každý, kto verí v Boha, ktorý je Pravdou, musí rozbiť statické škrupiny predurčených pozícií, ponúkajúce pohodlný únik pred slobodou – ten, kto miluje slobodu, musí podstúpiť bolestivú skúsenosť jej hľadania, možno dokonca neúspešnú. A pokiaľ ide o mňa, tento list predstavuje oduševnený úder z vnútra mojej vlastnej škrupiny, o ktorej povahe a tvrdosti si budete môcť spraviť predstavu.

(…)

28.3.1961

(…)

Máte úplnú pravdu o chorobe tejto spoločnosti. Je to hrozné a zdá sa, že sa to ešte zhorší. Cítim úplnú bezmocnosť: Mal by som mať, teoreticky, ideálnu pozíciu, z ktorej by som mohol vidieť veci v inom – herakleitskom – svetle. No súčasne je okolo mňa, a vo mne samotnom, priveľa zmätku. Mníšsky život predstavuje spojenie inšpirácie a nečinnosti, spojenie, ktoré vyvoláva nevýslovný pocit viny v každom, kto nestrčí hlavu do piesku. Nikdy neviete, nakoľko máte pravdu a ako ďaleko môžete zájsť v skúmaní vonkajšieho sveta a v reakciách naň. Sú v tom nekonečné pokušenia, prvé z nich spočíva v myšlienke, že človek stojí mimo toho všetkého a že je akosi „čistý“, kým v skutočnosti sú v nás tie isté jedy. Preto aj v sebe zápasíme s množstvom rovnakých dvojznačností. Vždy je tu pokušenie ospravedlniť seba odsúdením „sveta“. Máte úplnú pravdu o „čarodejnom tanci paralyzovaných“. Máte tiež pravdu, že sami seba uspávajú dvojzmyslami rojkov, psychologizovaním: všetky tie reči o zodpovednosti, personalizme, organizovaní ľudí a neviem o čom všetkom, čo je súčasťou ich kúzla a ich tanca. Čo je za tým? Posadnutosť konceptmi, poznaním, technikou, akoby sme mohli manipulovať úplne všetkým. Ocitli sme sa v úplnej hmle konceptov a receptov na všetko. Iluzórne riešenia iluzórnych problémov: takto sme sa všetci stali zombie.

Takto to samozrejme funguje na viacerých úrovniach. Je to celkom evidentné v prípade rasových extrémistov, no stretneme sa s tým aj na intelektuálnej úrovni. Myslím si, že marxistická kritika buržoázneho individualizmu nie je celkom nesprávna, keď odmieta neustále točenie sa v kruhu viny a sebaanalýzy: akoby sa tým mohlo niečo dosiahnuť, alebo zbaviť sa skutočnej viny… No oni sami sú na rovnakej lodi, akurát o niekoľko štádií pozadu. Ešte nedospeli do štádia hojnosti a nečinnosti, ktoré im umožnia robiť to isté. Jedom je presne tá alienácia1), o ktorej ste hovorili, a nejde o jednotlivca, ani o spoločnosť, ale o neschopnosť jednotlivca oslobodiť sa od obrazov, ktorými ho napĺňa spoločnosť. Niekedy ide o skutočne vydarený obraz pekla. Keď vidím reklamy, chce sa mi kliať, tak je mi z nich zle, a potom ich aj preklínam. Nikdy som nepozeral televíziu. Raz, keď som prechádzal popred zapnutú obrazovku, uvidel som reklamu, v ktorej dve malé postavičky tancovali a velebili kotúč toaletného papiera, spievajúc ódu na jeho počesť. Myslím, že je to dostatočne symbolické, nie? Jednoducho sme stratili schopnosť vidieť to, čo je priamo pred nami: podobné veci nepotrebujú komentár. Toto sa netýka Vašich revizionistov. O nich veľa neviem, viem, že sa tým zaoberá Erich Fromm. Možno tam je nejaká nádej. Ak je nádej kdekoľvek, leží niekde v strede medzi dvoma extrémami (ktoré sa v skutočnosti dotýkajú: extrémy sú si navzájom bližšie než „stred“, ktorý sa zdá byť medzi nimi).

Keď hovoríte, že som jediný, kto v tejto krajine môže niečo naštartovať, neviem, čo na to povedať. Teoreticky by to mohla byť pravda. Určite by som mal prijať takú výzvu. Nebolo by príliš ťažké pozrieť si niečo ako televíziu a potom povedať, čo tam človek skutočne videl. V istom zmysle by som to chcel. Zároveň si však uvedomujem, že to nie je také jednoduché. Som totiž spútaný práve toľkými sieťami ako každý iný. Je záujmom Rádu, aby som bol vnímaný len v jednej definitívnej podobe a v nijakej inej. Naposledy som prekročil tento svoj schválený obraz do všetkých strán… a nebolo to prijaté najlepšie. Nie že by ma to trápilo, ale bola by tu veľmi pádna protiargumentácia už aj k takej jednoduchej veci, akou je skúmanie televízie a jej zla. „Mnísi nepozerajú televíziu.“ A tak ďalej. Pre mňa by však položenie jednej otázky znamenalo nekonečné množstvo ďalších otázok, ktorým zatiaľ nie som pripravený čeliť. Povedal by som teda, že ak máte pravdu, čo do istej miery môžete mať, čas ešte nedozrel a mňa čaká ešte dlhá príprava. Neviem to celkom vysvetliť, ale musím ešte rásť a dozrieť. Moje predchádzajúce práce sú príliš ďaleko od úrovne, akú by si vyžadovalo pustiť sa do niečoho takého. Ani moje posledné dielo ešte nie je na takej úrovni.

Okrem toho si chcem dať oddych od písania a chcel by som sa pustiť do čítania a premýšľania, ak to bude možné. Takto lepšie preniknem do skutočných problémov. Myslím tým naozaj skutočných.

Predovšetkým dúfam, že sa tu budete môcť zastaviť a že sa budeme môcť pozhovárať. S ubytovaním pre Vašu ženu a deti sa netrápte, môžu byť u mojich priateľov v Louisville. Veľmi rád by som sa s Vami porozprával a myslím, že by bolo dôležité zaoberať sa týmito vecami, keďže písomne sa to nedá.

Máte pravdu, že si nikdy nezvyknete na túto krajinu. Ak ste mimo Poľska, dobre, ste mimo. Nik nevie, čo prinesie budúcnosť. Mimochodom, neviem, či mám prehľad o tom, čo sa tam deje, ale nekompromisný postoj arcibiskupa je v istom zmysle obdivuhodný. Nie som integristom a netúžim sa ním stať, ale myslím si, že Cirkev by sa nemala kompromitovať kompromismi, ktorých jediným výsledkom by bol jej rozklad. Toto je aspoň čestný postoj: kiež by tak reagovala na ostatné kompromisy v ostatných krajinách, ktoré predstierajú jej ochranu, zatiaľ čo vedú len k zániku, duchovnej smrti a k zrade Boha.

Povedané mníšskymi termínmi, k zrade pravdy, k zrade svetla, ktoré je v nás od Boha, a to je strašné: každý zradil viac alebo menej, a tí, čo sa zdali byť verní, boli takými len za cenu posvätenia väčších ústupkov (Veľký Inkvizítor). Možno toto je hlbšia pravda o našej dobe, že nik nie je schopný tejto vernosti k pravde, že sme všetci zlyhali a že pre nás už niet nádeje. No Boh je verný. To o Ňom hovorí liturgia Svätého Týždňa, keď hovorí o tom, že „On sám obslúži lis na hrozno.“ Toto, myslím si, je hlavnou pravdou.

(…)

---

1) (psych.) odstup od reality, odcudzenie sa realite (pozn. prekl.)

Thomas Merton: Ázijské listy

September 1968   List priateľom

Kláštor Gethsemani, Ky. 40073

Drahí priatelia,

ako všetci viete, korešpondujem stále menej a menej a teraz sa moje kontakty prerušia takmer úplne. Navyše nedostanem ani väčšinu pošty, ktorá mi bude adresovaná. Zrejme ste sa už dopočuli o dôvodoch, ale radšej všetko oficiálne vysvetlím sám. Inak by rôzne klebety mohli úplne zastrieť skutočnosť, ako sa to už stalo predtým.

Bol som pozvaný na dve stretnutia v Ázii: jedným je stretnutie opátov z kláštorov katolíckych rádov pôsobiacich v danej oblasti, druhým je ekumenické stretnutie s predstaviteľmi ázijských náboženstiev. Strávim tiež nejaký čas v minimálne dvoch ázijských kláštoroch nášho rádu a vypomôžem tam, a nepochybne ma pozvú aj do ďalších. Vzhľadom na akútnosť súčasného stavu, potreby kláštornej obnovy, izoláciu a bezmocnosť našich ázijských kláštorov a ich neustále prosby o pomoc sa cítim byť zaviazaný reagovať. A dúfam tiež, že mi to umožní navštíviť budhistické kláštory a bezprostredne ich tak spoznať. Dĺžka môjho pobytu v Ázii nie je presne stanovená. Nemusím vám hovoriť, že nejde o nič neobvyklé v kláštornom prostredí. Prosím vás o modlitby za úspešné naplnenie týchto úloh: a neverte prosím žiadnym zvestiam, ktoré by k tomuto jednoduchému scenáru čokoľvek pridávali.

Som nesmierne vďačný všetkým, ktorí prispeli k finančnému pokrytiu mojej cesty, a zvlášť tým, ktorí mi pomohli v získaní kontaktov. Predovšetkým Dom Aelredovi Grahamovi, OSB, ktorý minulý rok navštívil viacero náboženských centier v Ázii a ktorý bol mimoriadne ochotný podeliť sa so mnou o svoje skúsenosti.

Keď budete čítať tento list, mal by som už byť na ceste. Dúfam, že je pochopiteľné, že nebudem môcť odpovedať na akékoľvek výzvy na napísanie článkov, komentárov alebo postojov k rôznym záležitostiam. Ani nepomýšľam na možnosť sledovať politické záležitosti a ešte menej na možnosť vyjadrovať sa k nim, podpisovať rôzne petície, protesty a tak ďalej. Dokonca aj keď ich potreba môže dokonca narásť: stratia vari svoju užitočnosť? Stalo sa už spisovanie protestov len nezmyselným folklórom? Každopádne, všetko na tejto ceste bude z mojej strany absolútne apolitické. Nemám v úmysle cestovať niekam do blízkosti Vietnamu.

Nemám nijaké konkrétne plány čo sa týka nových textov, hoci práve táto cesta bude v tomto zmysle zrejme mimoriadne dôležitá. Každopádne však zanechávam nejaké rukopisy pre Doubleday a New Directions a verím, že sa v príhodný čas dostanú do tlače.

Dovoľte mi ešte raz zopakovať, že si nesmierne cením podporu veľkého množstva starých priateľov a záujem tých nových. Aj naďalej budem s vami všetkými spojený v tichu modlitby. Naša skutočná cesta je vnútorná: je vecou rastu, zahĺbenia sa a stále väčšieho odovzdania sa tvorivému pôsobeniu lásky a milosti v našich srdciach. Práve teraz je mimoriadne dôležité odpovedať na toto pôsobenie. Modlím sa, aby sme tak všetci robili. Boh vás žehnaj. S láskou v Kristovi

Thomas Merton

November   List priateľom

9. november 1968

Naí Dillí, India

Drahí priatelia,

tento list nie je odpoveďou na vaše listy, pretože na tejto ázijskej ceste nedostávam poštu a navyše by som ani nemal čas odpovedať. Ako už asi viete, dostal som povolenie opustiť na niekoľko mesiacov svoj kláštor, hlavne aby som sa zúčastnil na stretnutí ázijských katolíckych opátov v Bangkoku a predniesol tam príspevok. Keďže to pre mňa znamenalo možnosť byť v Ázii, bolo mi umožnené predĺžiť si svoj pobyt a dozvedieť sa niečo o ázijských kláštoroch, predovšetkým budhistických. Navštívim tiež naše cisterciánske kláštory v Indonézii, Hongkongu a Japonsku a prednesiem v nich príhovory. Inak sa však tento pobyt netýka rozprávania, ale učenia sa a získavania kontaktov s dôležitými osobnosťami z budhistických kláštorov. Zvlášť ma zaujíma tibetský budhizmus a japonský (prípadne čínsky) zen. (Možno ešte stále existujú nejaké Čchanové (Zenové) centrá na Taiwane.) Dúfam, že sa mi podarí stretnúť Johna Wu na Taiwane.

Píšem vám z Naí Dillí, hlavného mesta Indie, pôsobivého mesta, ktoré som si veľmi obľúbil. Moje prvé stretnutie s Indiou bolo v Kalkate, a nech ste naň akokoľvek pripravený, vždy je to poriadny šok. Chudoba a úbohosť tu bijú do očí – a ešte viac na indickom vidieku. Niektoré mesta sú skutočne neopísateľné. Dnes ráno som chcel vložiť mincu do žobrákových rúk a zistil som, že má lepru a nemá už prsty… Takže asi tak. Ľudia spia na uliciach – niektorí z nich nikdy nemali dom, v ktorom by mohli bývať. Ľudia umierajú na uliciach. V Kalkate vyjdete z dverí hotela na „najlepšej“ ulici v meste a na chodníku tam spí krava. Chodiace kravy sa mi páčia viac. Spestrujú ázijskú premávku.

Z hľadiska premávky bol najhorším mestom, aké som kedy videl, Bangkok; žiadne semafory, len dupnete na plyn a z ďalšími päťsto autami sa ženiete ku križovatke. Základným pravidlom šoférovania v Ázii sa zdá byť: nikdy nepoužívaj brzdy, len neprestávaj trúbiť. Je to skutočne pôsobivé. Zvlášť v Himalájach, kde vyberáte zákruty vo veľkých výškach a v poriadnej rýchlosti a vyhýbate sa  pritom mohutným autobusom idúcim v protismere, pomaľovaným na spôsob drakov. Cesta tu znamená  zvyčajne len jeden jazdný pruh, ale akosi sa to vždy podarí. Zatiaľ som nažive.

Nerád by som míňal čas a papier na klebety. Hlavným cieľom tohto listu je povedať vám niečo o mojom stretnutí s tibetským budhizmom a s Dalajlámom v jeho novom sídle, v Dharmasale, vysoko v Himalájach, čo trvá jednu noc vlakom z Dillí. (Himaláje sú najkrajším pohorím, aké som kedy videl. Svetlo je tu iné než kdekoľvek inde, modrosť a jas sú tu mimoriadne.) V Dharmasale som strávil osem dní, čítaním, meditáciou a stretnutiami s tibetskými duchovnými majstrami. Mal som tri dlhé rozhovory s Dalajlámom a rozprával som sa aj s množstvom iných ľudí.

Dalajláma je náboženským vodcom tibetských budhistov a v istom zmysle aj ich politickým lídrom. Ako viete, musel v roku 1959 po vpáde čínskych komunistov utiecť z Tibetu. Množstvo tibetských utečencov žije v tunajších horách v stanoch, mnohí tiež vytvárajú tábory na čajových plantážach. Na plantážach som videl aj niekoľko náboženských komunít. Dalajláma sa vo svojom národe teší mimoriadnej úcte. Nikdy predtým som nevidel národ väčšmi oddaný modlitbe. Niektorí z nich vyzerajú, že sa modlia nepretržite, a nemyslím tým mníchov, ale obyčajných ľudí. Niektorí majú v rukách neustále ruženec (odriekajúc budhistické mantry) a videl som aj niekoľko modlitebných mlynčekov. Na Západe je zvykom posmievať sa im; ľudia, ktorých som s mlynčekmi videl ja, vyzerali byť veľmi uvedomelí. Boli evidentne hlboko ponorení v modlitbe a modlili sa veľmi oddane.

Dalajláma má tridsaťtri rokov, a je veľmi čulý a energický. Je jednoduchý a prívetivý, a rozpráva s veľkou otvorenosťou a úprimnosťou. Nemá nič spoločné s obrazom typického politického emigranta a to, čo mi povedal o komunizme, sa mi zdá byť objektívne. Jeho skutočné záujmy sa týkajú mystiky a kláštorov. Je náboženským vodcom a učencom, a evidentne aj človekom s kláštornou skúsenosťou. Rozprávali sme sa takmer výhradne o  meditácii, o samádhi (koncentrácii), ktorá je prvým stupňom náuky meditácie a kde si človek neustále zjasňuje myseľ a pamäť. Tibeťania vypracovali mimoriadne precíznu, hlbokú a vedeckú náuku o „mysli“ a neustále experimentujú s meditáciami. Hovorili sme tiež o vyšších formách modlitby, o tibetskom mysticizme (ktorého prevažná časť je ezoterická a tajná) a najmä o porovnaní tibetského mysticizmu so zenom. V oboch prípadoch je najvyšší mysticizmus úplne „jednoduchý“ – no Dalajláma neustále zdôrazňoval skutočnosť, že v duchovnom živote nemožno nič dosiahnuť bez úplného odovzdania sa, sústavného úsilia, skúseného sprievodu, skutočnej disciplíny a kombinácie múdrosti s metódou (ktorá je v tibetskom mysticizme zdôrazňovaná). Veľmi sa zaujímal o západné kláštory a jeho otázky o živote cisterciánov boli naozaj zaujímavé. Pýtal sa na sľuby a na to, či nimi mních dospieva k „vyššej úrovni“ v mystickom živote. Zaujímal sa, či sľuby znamenajú zasvätenie do mystickej tradície pod vedením kvalifikovaného majstra, alebo či sú vlastne „prísahou“ – akýmsi povolením k „nahliadaniu“. Keď som mu vysvetlil podstatu sľubov, stále ho zaujímalo, akú úroveň môže mních dosiahnuť a či sú v našich kláštoroch možnosti hlboko mystického života. Odvetil som, že na to sú kláštory vlastne určené, ale že veľa mníchov vyzerá byť zaneprázdnených čímsi iným… Musím však dodať, že niektorí mnísi z Dalajlámovho okolia sa sťažovalo na rovnaké veci ako naši mnísi: nedostatok času, priveľa práce, málo času pre meditácie, a tak ďalej. Myslím, že Dalajláma nemá času na rozdávanie, ale z našich dlhých rozhovorov o meditácii som videl, že do jej podstaty vnikol nesmierne hlboko a precízne a že dosiahol skutočne vysokú „úroveň“. Stretol som množstvo ďalších Tibeťanov, ktorí sú v tomto smere príkladní, vrátane prostých ľudí, veľmi pokročilých v osobitom type tibetskej kontemplácie podobnej zenu, ktorá sa nazýva dzogčhen.

Na tomto mieste som bol prerušený a išiel som na stretnutie s kambodžským budhistickým mníchom, ktorý riadi v Indii niekoľko rokov malý budhistický kláštor. Patrí k théravádskej tradícii (Hínajána alebo Južná tradícia), odlišnej od tibetskej. Aj tu sa kladie dôraz na výcvik mysle a jej dôkladné poznanie. Metódy sú však jednoduchšie než v tibetskom budhizme a nejdú až tak ďaleko. Povedal mi, že najlepší mnísi théravádskej tradície sú v Barme a v Thajsku. Vlastne som videl kláštor v Bangkoku a stretol tam veľmi zaujímavého anglického budhistického mnícha (Phra Khantipala), ktorý mal medzi Thajčanmi dobré meno pre svoju vzdelanosť a záujem. Práve sa chystal do jedného „lesného watu“, teda malého eremitského kláštora v severných lesoch Thajska, kde pôsobia najlepší majstri. Tí sú na Západe takmer úplne neznámi.

Jedným z najzaujímavejších ľudí, ktorých som tu stretol, je mladý tibetskí opát, ktorý po svojom úteku z Tibetu vyštudoval v Oxforde a založil malý kláštor v Škótsku. Darí sa mu tam a je to talentovaný človek. O svojich skúsenostiach s útekom napísal knihu Born in Tibet. Odporúčam. (Volá sa Chogyam Trungpa Rinpoche.)

Stretol som sa aj so súfickou (moslimskou) tradíciou, ktorá do Indie prenikla v okolí Dillí (ktoré bolo hlavným mestom Mogulskej ríše a je ešte stále čiastošne moslimské). Stretol som sa s odborníkom na súfizmus, ktorý mi povedal o stretnutiach miestnych súfistov, na ktorých využívali spev pre dosiahnutie kontemplácie, no nešiel som ani na jedno z nich. Dúfam, že si podobný spev vypočujem v Urdu v miestnej reštaurácii, kde sa koná vždy cez víkendy. Mimochodom, jedlo je tu divoké, je to vážna hrozba. Väčšinou sa snažím nájsť čínske namiesto indického, ktoré je (aspoň pre mňa) životunebezpečné.

Zhrniem to: môžem povedať, že doposiaľ boli moje stretnutia s ázijskými mníchmi veľmi plodné a užitočné. Rozumeli sme si veľmi dobre. Stretával som sa prevažne s budhistami, a zistil som, že predovšetkým Tibeťania sú veľmi aktívni a vzdelaní. Sú to úžasní ľudia. V množstve kláštorov, thajských i tibetských, sa zdá byť ten istý život, aký bolo možné nájsť napríklad v Cluny v stredoveku: venovaný štúdiu a výcviku, plný liturgie a rituálov. Sú však aj odborníkmi na meditáciu a kontempláciu. To na mňa robí najväčší dojem. Je naozaj neoceniteľné mať priamy kontakt s ľuďmi, ktorí skutočne zasvätili svoj život tvrdému výcviku svojej mysle a oslobodeniu sa od vášní a ilúzií. Netvrdím, že všetci z nich sú svätci, no ide o ľudí nezvyčajných kvalít a hĺbky, veľmi ľudských a srdečných. Rozprávať sa s nimi je neobyčajným pôžitkom. Napríklad, naposledy pre mňa jeden z lámov na záver nášho stretnutia zložil báseň v tibetčine, a tak som ja zložil báseň pre neho v angličtine. Vymenili sme si ich podľa tradičného ázijského kláštorného zvyku. Mohol by som písať ešte o všeličom: o umení, hudbe, a tak ďalej, bolo by toho veľa.

Dúfam, že je pochopiteľné, prečo momentálne nemôžem odpovedať na vaše listy. Som absolútne pohltený týmito stretnutiami s mníchmi, ale aj štúdiom a modlitbami, nevyhnutnými pre naplnenie týchto stretnutí. Prosím o modlitby pre seba i pre všetkých, s ktorými sa stretnem. Som si istý, že na týchto stretnutiach spočinie Božie požehnanie, a dúfam, že tieto stretnutia budú pre obe strany veľmi prínosné. Dúfam tiež, že budem  môcť so sebou do svojho kláštora priniesť niečo z ázijskej múdrosti, s ktorou mám teraz to šťastie stretávať sa – je to však niečo veľmi ťažko prevoditeľné do slov.

Želám vám pokoj a radosť v Pánovi a rast viery: lebo aj ja v stretnutiach s týmito novými priateľmi cítim útechu vo svojej viere v Krista a v Jeho vnútornú prítomnosť. Dúfam a verím, aby bol prítomný v srdciach nás všetkých.

S najsrdečnejšími pozdravmi, v Pánovi Ježišovi a v Jeho Duchu Váš

Thomas Merton