1
„Svätá púť“ má pôvod v prehistorických náboženských kultúrach a mýtoch. Človek sa inštinktívne považuje za pútnika a je jeho druhou prirodzenosťou vydávať sa na púť a hľadať výnimočné a sväté miesto, centrum a zdroj večného života. Táto nádej je súčasťou jeho psychológie a či už ju uskutočňuje, alebo len o nej sníva, jeho srdce túži po návrate do mýtického počiatku, miesta „pôvodu“, „domova“, odkiaľ pochádzajú predkovia, vrchov, kde boli praotcovia v priamom spojení s nebesami, miesta stvorenia sveta, samotného raja s posvätným stromom života.1)
V tradíciách všetkých veľkých náboženstiev prinavracia púť veriacich do počiatku a centra samotného náboženstva, miesta teofánie, očistenia, obnovy a spásy. Pre kresťanov je to pochopiteľne Jeruzalem, Svätý Hrob, kde bolo vybojované konečné víťazstvo nad smrťou, dobra nad zlom. A je tu Rím, centrum katolíckej cirkvi, Petrov stolec, miesto zhovievavosti a odpúšťania. Sú tu tiež jaskyne a pramene požehnané zjavením milostivej Matky, miesta pokánia a uzdravovania. Sú tu nespočetné hroby svätých, miesta hierofánie a radosti.
Thomas Merton 