(Fragmenty)
6. 12. 1958
Vážený pane,
po prečítaní Vašej pozoruhodnej knihy Uväznená myseľ som Vám musel napísať, keďže bez Vašej pomoci si s niektorými pasážami knihy neporadím. Rád by som Vám položil niekoľko otázok a dúfam, že mi toto obťažovanie odpustíte.
Predovšetkým Vám musím povedať, že Vaša kniha je jednou z najinteligentnejších a najinšpirujúcejších kníh, aké som mal to šťastie poslednú dobu čítať. Je to dôležitá kniha, popri ktorej je množstvo ostatných kníh na tému súčasného človeka úplne bezvýznamných. Pre mňa osobne je mimoriadne dôležitá ako pre mnícha, kňaza a spisovateľa. Katolícky autor sa dnes musí zaoberať výhradne skutočnosťou a nemôže si dovoliť strácať čas verbalizmom a prázdnym mudrovaním. Nanešťastie Vám nemusím pripomínať, že väčšina z nás robí práve to. Úbohá a poľutovaniahodná prázdnota toľkých katolíckych textov, vrátane väčšiny mojich, je až príliš evidentná. Vaša kniha pre mňa teda bola skutočne „duchovná“ v zmysle, že vo mne inšpirovala množstvo myšlienok, meditácií a modlitieb o mojich vlastných povinnostiach voči ľudstvu i o všeobecnej kríze nás všetkých.
Zdá sa mi, ako na to poukazujete Vy a ako o tom hovoria aj iní spisovatelia (Koestler, Camus, atď.), že musí jestvovať tretia pozícia, pozícia integrity, odolávajúca tlakom dvoch veľkých blokov, stojacich proti sebe. Je celkom zrejmé, že budúcnosť, povedané dialekticky, bude patriť tým z nás, ktorí nasadzujú svoje hlavy, krky a všetko ostatné v ťažkej a úžasnej práci hľadania tejto novej pozície, premenlivej a pohyblivej „línie“, ktorá vlastne NIE JE líniou, pretože sa nedá opísať termínmi politických dogmatikov. Je to problém a súčasne veľká výzva. Som ten posledný na tomto svete, ktorý by mohol predstierať, že o tom čosi vie. Viem len, že každý, kto verí v Boha, ktorý je Pravdou, musí rozbiť statické škrupiny predurčených pozícií, ponúkajúce pohodlný únik pred slobodou – ten, kto miluje slobodu, musí podstúpiť bolestivú skúsenosť jej hľadania, možno dokonca neúspešnú. A pokiaľ ide o mňa, tento list predstavuje oduševnený úder z vnútra mojej vlastnej škrupiny, o ktorej povahe a tvrdosti si budete môcť spraviť predstavu.
(…)
28.3.1961
(…)
Máte úplnú pravdu o chorobe tejto spoločnosti. Je to hrozné a zdá sa, že sa to ešte zhorší. Cítim úplnú bezmocnosť: Mal by som mať, teoreticky, ideálnu pozíciu, z ktorej by som mohol vidieť veci v inom – herakleitskom – svetle. No súčasne je okolo mňa, a vo mne samotnom, priveľa zmätku. Mníšsky život predstavuje spojenie inšpirácie a nečinnosti, spojenie, ktoré vyvoláva nevýslovný pocit viny v každom, kto nestrčí hlavu do piesku. Nikdy neviete, nakoľko máte pravdu a ako ďaleko môžete zájsť v skúmaní vonkajšieho sveta a v reakciách naň. Sú v tom nekonečné pokušenia, prvé z nich spočíva v myšlienke, že človek stojí mimo toho všetkého a že je akosi „čistý“, kým v skutočnosti sú v nás tie isté jedy. Preto aj v sebe zápasíme s množstvom rovnakých dvojznačností. Vždy je tu pokušenie ospravedlniť seba odsúdením „sveta“. Máte úplnú pravdu o „čarodejnom tanci paralyzovaných“. Máte tiež pravdu, že sami seba uspávajú dvojzmyslami rojkov, psychologizovaním: všetky tie reči o zodpovednosti, personalizme, organizovaní ľudí a neviem o čom všetkom, čo je súčasťou ich kúzla a ich tanca. Čo je za tým? Posadnutosť konceptmi, poznaním, technikou, akoby sme mohli manipulovať úplne všetkým. Ocitli sme sa v úplnej hmle konceptov a receptov na všetko. Iluzórne riešenia iluzórnych problémov: takto sme sa všetci stali zombie.
Takto to samozrejme funguje na viacerých úrovniach. Je to celkom evidentné v prípade rasových extrémistov, no stretneme sa s tým aj na intelektuálnej úrovni. Myslím si, že marxistická kritika buržoázneho individualizmu nie je celkom nesprávna, keď odmieta neustále točenie sa v kruhu viny a sebaanalýzy: akoby sa tým mohlo niečo dosiahnuť, alebo zbaviť sa skutočnej viny… No oni sami sú na rovnakej lodi, akurát o niekoľko štádií pozadu. Ešte nedospeli do štádia hojnosti a nečinnosti, ktoré im umožnia robiť to isté. Jedom je presne tá alienácia1), o ktorej ste hovorili, a nejde o jednotlivca, ani o spoločnosť, ale o neschopnosť jednotlivca oslobodiť sa od obrazov, ktorými ho napĺňa spoločnosť. Niekedy ide o skutočne vydarený obraz pekla. Keď vidím reklamy, chce sa mi kliať, tak je mi z nich zle, a potom ich aj preklínam. Nikdy som nepozeral televíziu. Raz, keď som prechádzal popred zapnutú obrazovku, uvidel som reklamu, v ktorej dve malé postavičky tancovali a velebili kotúč toaletného papiera, spievajúc ódu na jeho počesť. Myslím, že je to dostatočne symbolické, nie? Jednoducho sme stratili schopnosť vidieť to, čo je priamo pred nami: podobné veci nepotrebujú komentár. Toto sa netýka Vašich revizionistov. O nich veľa neviem, viem, že sa tým zaoberá Erich Fromm. Možno tam je nejaká nádej. Ak je nádej kdekoľvek, leží niekde v strede medzi dvoma extrémami (ktoré sa v skutočnosti dotýkajú: extrémy sú si navzájom bližšie než „stred“, ktorý sa zdá byť medzi nimi).
Keď hovoríte, že som jediný, kto v tejto krajine môže niečo naštartovať, neviem, čo na to povedať. Teoreticky by to mohla byť pravda. Určite by som mal prijať takú výzvu. Nebolo by príliš ťažké pozrieť si niečo ako televíziu a potom povedať, čo tam človek skutočne videl. V istom zmysle by som to chcel. Zároveň si však uvedomujem, že to nie je také jednoduché. Som totiž spútaný práve toľkými sieťami ako každý iný. Je záujmom Rádu, aby som bol vnímaný len v jednej definitívnej podobe a v nijakej inej. Naposledy som prekročil tento svoj schválený obraz do všetkých strán… a nebolo to prijaté najlepšie. Nie že by ma to trápilo, ale bola by tu veľmi pádna protiargumentácia už aj k takej jednoduchej veci, akou je skúmanie televízie a jej zla. „Mnísi nepozerajú televíziu.“ A tak ďalej. Pre mňa by však položenie jednej otázky znamenalo nekonečné množstvo ďalších otázok, ktorým zatiaľ nie som pripravený čeliť. Povedal by som teda, že ak máte pravdu, čo do istej miery môžete mať, čas ešte nedozrel a mňa čaká ešte dlhá príprava. Neviem to celkom vysvetliť, ale musím ešte rásť a dozrieť. Moje predchádzajúce práce sú príliš ďaleko od úrovne, akú by si vyžadovalo pustiť sa do niečoho takého. Ani moje posledné dielo ešte nie je na takej úrovni.
Okrem toho si chcem dať oddych od písania a chcel by som sa pustiť do čítania a premýšľania, ak to bude možné. Takto lepšie preniknem do skutočných problémov. Myslím tým naozaj skutočných.
Predovšetkým dúfam, že sa tu budete môcť zastaviť a že sa budeme môcť pozhovárať. S ubytovaním pre Vašu ženu a deti sa netrápte, môžu byť u mojich priateľov v Louisville. Veľmi rád by som sa s Vami porozprával a myslím, že by bolo dôležité zaoberať sa týmito vecami, keďže písomne sa to nedá.
Máte pravdu, že si nikdy nezvyknete na túto krajinu. Ak ste mimo Poľska, dobre, ste mimo. Nik nevie, čo prinesie budúcnosť. Mimochodom, neviem, či mám prehľad o tom, čo sa tam deje, ale nekompromisný postoj arcibiskupa je v istom zmysle obdivuhodný. Nie som integristom a netúžim sa ním stať, ale myslím si, že Cirkev by sa nemala kompromitovať kompromismi, ktorých jediným výsledkom by bol jej rozklad. Toto je aspoň čestný postoj: kiež by tak reagovala na ostatné kompromisy v ostatných krajinách, ktoré predstierajú jej ochranu, zatiaľ čo vedú len k zániku, duchovnej smrti a k zrade Boha.
Povedané mníšskymi termínmi, k zrade pravdy, k zrade svetla, ktoré je v nás od Boha, a to je strašné: každý zradil viac alebo menej, a tí, čo sa zdali byť verní, boli takými len za cenu posvätenia väčších ústupkov (Veľký Inkvizítor). Možno toto je hlbšia pravda o našej dobe, že nik nie je schopný tejto vernosti k pravde, že sme všetci zlyhali a že pre nás už niet nádeje. No Boh je verný. To o Ňom hovorí liturgia Svätého Týždňa, keď hovorí o tom, že „On sám obslúži lis na hrozno.“ Toto, myslím si, je hlavnou pravdou.
(…)
1) (psych.) odstup od reality, odcudzenie sa realite (pozn. prekl.)
Thomas Merton 