Po viac než tisícročie bol Mont Athos jedným z najväčších kláštorných stredísk kresťanského sveta. Tí, čo počuli o tomto prastarom štátiku, ho azda považujú jednoducho za „kláštor“. V skutočnosti je tento 35 míľ dlhý polostrov neďaleko Tesaloník na severe Grécka celým štátom mníchov a kláštorov. Hlavným mestom tejto malej krajiny, ktorá sa teší úplnej politickej nezávislosti, je mestečko Karyes v centrálnej časti polostrova; v ňom sídli Synaxis či Synóda, zastupiteľský orgán pozostávajúci z mníchov, volených z rôznych kláštorov vždy začiatkom roka. Karyes je mníšskym mestom s kláštornou školou, malým hotelom a viacerými obchodmi, ktoré vedú mnísi i laici, a s niekoľkými gréckymi policajtmi, ktorí musia počas obdobia, v ktorom slúžia na Athose, dodržiavať celibát. Celý polostrov je úplne uzavretý pre ženy, podľa legendy odvtedy, čo z neho Panna Mária vylúčila všetky ženy, keď z Athosu spravila „svoju záhradu“, po tom, čo ju na pobrežie, neďaleko dnešného kláštora Iviron, priviedla búrka.
Či už sem niekedy Panna Mária zavítala alebo nie, Athos bol po tisíc rokov „púšťou“ uzavretou pred svetom a pevnosťou asketizmu a kontemplácie. Samotná hora sa nachádza na juhu polostrova a týči sa do výšky 1500 metrov. Zvyšok krajiny je nehostinný, skalnatý, zalesnený a skutočne divoký. Ešte stále tam žijú vlky a diviaky. Hora je plná oslích stôp. Autá alebo traktory na Athose nejestvujú a niet tam pre ne nijakých ciest. Niektoré kláštory majú s ostatnými telefonické spojenie. Len jeden kláštor má elektrické osvetlenie. Niektoré komunity žijú z predaja dreva. Ostatné produkujú víno alebo olivový olej. Všetky žijú v chudobe a dokonca ani tie najprosperujúcejšie sa nemôžu porovnávať s najnižšími štandardami Západnej Európy či Ameriky. Posledné knihy o Athose sa zdajú byť súčasne nadšené a klamlivé. Často ich zdobia nádherné fotografie, ktoré ľudí napĺňajú úžasom. Môžeme natrafiť na sardonické poznámky scestovaných turistov, ktorí sú ochotní putovať kilometre na chrbte osla, piť ouzo a jesť chobotnicu pripravenú na olivovom oleji (pod podmienkou, že získajú dojem, že ide o niečo celkom iné ako v Západnej Európe, akoby išlo o inú planétu). Prostredníctvom takýchto kníh človek len sotva nahliadne do hĺbky náboženského tajomstva Athosu. Dokonca aj jednej z najlepších a najvnímavejších kníh, napísanej Škótom Sidney Lochom, ktorý prežil celé roky blízko hraníc Athosu a dobre poznal miestnych mníchov a pustovníkov, chýba hlbšia náboženská perspektíva. Ešte nikde nám západný autor neposkytol svedectvo o duchu Athosu porovnateľné s hlbokými stránkami Henryho Millera o Epidaure, Mykénach a predovšetkým o Festose. Možno je pravdou, že Athos sa jednoducho vymyká našej dobe, viac než akýkoľvek kláštor v Západnej Európe. No práve preto by nás mohol veľa naučiť, pretože naša spása nespočíva v držaní kroku s tempom doby, ale naopak v jej presiahnutí, alebo, ako by povedal Svätý Pavol, v jej vykúpení.
Thomas Merton 