Učiť sa žiť

 

Žiť znamená učiť sa žiť po svojom, spontánne a nezávisle: a na to je potrebné zistiť, kým som – dôverne sa poznať a vedieť so sebou vychádzať. Znamená to naučiť sa, kým som, čo môžem ponúknuť svetu a naučiť sa, ako túto ponuku realizovať.

Cieľom vzdelania je ukázať, ako sa má človek vymedziť autenticky a spontánne vo vzťahu k svojmu svetu – nie predkladať predvytvorené definície sveta, a ešte menej svojvoľné definície samotnej individuality. Svet pozostáva z ľudí, ktorí v ňom skutočne žijú: teda z ľudí, ktorí v ňom dokážu byť sami sebou a ktorí v ňom dokážu nadviazať vzájomné živé a plodné vzťahy. Miera skutočnosti sveta teda závisí od toho, nakoľko sú ľudia v ňom schopní plného a ľudského života: a teda čím jasnejšie a uvedomelejšie sú schopní využiť svoju slobodu. Táto sloboda musí spočívať v prvom rade v schopnosti žiť svoj vlastný život, objaviť seba samého na tej najhlbšej možnej úrovni. Plytká sloboda bezcieľneho pohybu sem a tam, skúšania toho či onoho, slobodnej voľby rozptýlenia a zábavy (v Pascalovom chápaní) je jednoducho podvodom. Tvrdí o sebe, že je slobodou „výberu“, pričom sa vyhýba základnej úlohe objaviť, kto si vyberá. Nie je slobodou, pretože odmieta podstúpiť riziko sebapoznávania.

Poslaním univerzity je teda predovšetkým pomôcť študentovi objaviť seba samého: spoznať sa a určiť, kto je ten, čo volí.

Takýto opis je nekonvenčný, ale súčasne aj kláštorný. Ak ho ešte preženieme, potom poslaním univerzity je pomôcť mužom a ženám zachrániť svoje duše a tým zachrániť aj spoločnosť: pred čím? Pred peklom nezmyselnosti, posadnutosti, umelosti, systematizovaného klamstva, trestuhodnej nedbanlivosti a úniku a sebazničujúcej márnosti.

Z nižšie napísaného bude zrejmé, že záchrana duše znamená viac, než zobrať nejaký imaginárny objekt zvaný „duša“, zveriť ho nejakej dôveryhodnej bankovej inštitúcii a vyzdvihnúť si ho pekne zveľadený v nebi.

Povedané slovami kresťanských existencialistov, „dušou“ nemyslím len aristotelovskú esenciálnu formu, ale skôr zrelú osobnú identitu, tvorivé plody autentického a vedomého hľadania, „Ja“, odhalené potom, čo sme predchádzajúce čiastkové a vonkajšie ja strhli ako masky.

Nech nás táto metafora nemýli: vnútorná identita nie je niečo, čo možno „nájsť“ ako predmet, ale je práve tým „Ja“, ktoré nachádza. Stráca sa, keď zabúda nachádzať, keď nevie, ako hľadať, alebo keď  hľadá seba ako predmet. (Takéto hľadanie je márne a sebapopierajúce.) Preto platí paradox, že najviac nachádza, keď prestáva hľadať: a univerzitná úroveň učenia sa je v tom, že človek ticho sedí a je tým, kým sa stal, čo je niečo, o čom nevie a o čom vedieť nepotrebuje. V jazyku súfizmu je zavŕšením asketického života Rida, spokojnosť. Dlhy sú splatené (a boli z väčšej časti len imaginárne).

Človek viac nehľadá niečo iné. Nepotrebuje už, aby mu niekto iný povedal, čím je. Nepotrebuje už nové útechy. Stále je tu však neobsiahnuteľná hĺbka toho, čo ešte má byť odhalené. A neobjavia to tí, ktorí to hľadajú u druhých.

Takéto vzdelanie znamená viac než len učenie; a človek zaň nedostáva diplom. Završuje sa zmŕtvychvstaním. Učiť sa byť sám sebou teda znamená učiť sa zomrieť, aby som žil. Znamená to objavovať v sebe „Ja“, definitívne a nezničiteľné, ktoré nielenže prežije zánik všetkých ostatných, povrchnejších ja, ale ktorého identita sa navyše v ich zániku potvrdzuje a spresňuje.

To najvnútornejšie „Ja“ je nahé. Nahota je spoločensky neprípustná, s výnimkou istých vulgárnych foriem, ktoré možno skomercializovať bez akejkoľvek námahy či predstavivosti (čašníčky hore bez). Je zaujímavé, že tento kult telesnej nahoty je rúškom a rozptýlením, splynutím v prázdnej neurčitosti, v ktorej sa každá identita stráca v nervových zakončeniach. Každý tvrdí, že sa mu to páči. Nikoho to však nerobí šťastným. Len to zarába.

Na druhej strane je duchovná obnaženosť príliš drsná na to, aby mohla byť užitočnou. Obnažuje život až ku koreňom, kde sú si život a smrť rovné, a na to sa nik nepozerá rád. No práve tu začína skutočná sloboda: sloboda, ktorú negarantuje smrť kohosi iného. Je to bod, v ktorom sa získava sloboda nezabíjať, nevykorisťovať, neničiť, nesúťažiť, pretože tu viac neexistuje strach zo smrti, diabla, chudoby či zlyhania. Ak objavíte túto nahotu, nechajte si ju radšej pre seba. Ľudia ju nevidia radi. Možno si ju však nechať len pre seba? Ak ste raz odhalený… Spoločnosť vám aj naďalej prejavuje láskavosť a necháva vám masku, no nie pre vaše, ale pre jej vlastné pohodlie. Chce vás zobliecť z jednej z vonkajších koží (toto vyzliekanie je bežným rituálom a všetci ho obľubujú). Konečné metafyzické vyzliekanie zachádza priďaleko, pokiaľ sa neocitnete v Osvienčime.

Ak tvrdím, že predchádzajúci opis je „kláštorný“, nemyslím tým nevyhnutne „teologický“. Predchádzajúci opis možno interpretovať vo viacerých rovinách: teologickej, asketickej, liturgickej či psychologickej. Táto posledná úroveň bude zrejme pre väčšinu čitateľov najprijateľnejšia. Predpokladajme tiež, že hovorím jednoducho ako človek, ktorý zažil na vlastnej koži francúzske lýceum i anglickú strednú školu, ktorý prešiel viacerými miestami „výučby“ a naučil sa na nich predovšetkým jednu vec: ísť stále ďalej. Túto cestu som už opísal inde,* no azda k tomuto popisu možno pripojiť  niekoľko nových myšlienok. Táto cesta viedla z Európy do Ameriky, z Cambridge do Columbie. V Columbii, po získaní potrebných diplomov, som prešiel zo strany tých, ktorí sa učia, na stranu tých, ktorí sami učia. Potom som učil anglický jazyk na Katolíckom gymnáziu Svätého Bonaventúru. Aby som sa vzápätí stal novicom v trapistickom kláštore, kde som sa „učil“ dostatok teológie na to, aby ma prešla chuť byť teológom. Tu som sa tiež (pretože ešte stále som v Kentucky) učil učením iných: nie teológie samotnej, ale omnoho riskantnejšej a neistejšej kláštornej náuky, v ktorej ide o celistvú osobnosť v situácii značnej neistoty a rizika: o novica, mladého mnícha, ktorý sa chce stať kontemplatívcom a ktorý sa ocitá (ako to skôr či neskôr zistíte) polapený súčasne inštitúciou i vlastnou povahou v pasci situácie, kde sa to, po čom v živote najväčšmi túži, ukáže byť s najväčšou pravdepodobnosťou nedosiahnuteľné. Pravdepodobne by som bol vo väčšom bezpečí v Columbii, vyučujúc základy anglického jazyka. Našťastie dnes už nikoho nič neučím.

Na základe týchto skúseností sa môžem prihlásiť k starému názoru, podľa ktorého majú kláštor a univerzita rovnakú funkciu. Napokon, je to vcelku prirodzené pre niekoho, kto si idúcky po Cambridgi mohol hovoriť: „Tu boli svojho času Františkáni, tu Dominikáni, a tu – na mojej škole – pravdepodobne pracoval Chaucer.“

Univerzita je, tak ako kláštor (a v tomto so mnou medievalisti súhlasia, no pokladám odkazy a citácie za zbytočné), súčasne mikrokozmom a rajom. Kláštor i univerzita sa zrodili v civilizácii otvorenej posvätnému, čiže v civilizácii, ktorá venovala značnú pozornosť tomu, čo považujeme za jej najvlastnejšie korene v  posvätnej pôde mytológie a archetypov – duchovnému stvoreniu. A teda Logos či Ratio kláštora i univerzity sú vlastne tie isté. Obe sú „školou“ a obe neučia ani tak záplavou informácií, ako skôr priamym kontaktom učenca (na univerzite) alebo mnícha (v kláštore) s „počiatkom“, s archetypálnym rajským svetom. Symbolicky sa to často vyjadrovalo spájaním jednotlivých disciplín univerzity alebo mníšskeho života so „štyrmi rajskými riekami“. Súčasne sa však niekedy univerzita a kláštor ocitali vo vzájomnom konflikte, pretože hoci obe smerovali k „účasti“ a „pôsobení“ na skrytých a posvätných hodnotách, obsiahnutých v „základe“ a „počiatku“, prichádzali tam odlišnými prostriedkami: univerzita cez scientia, intelektuálne poznanie a kláštor cez sapientia, mystickú kontempláciu. (Samozrejme, kláštor sa mohol koncentrovať aj na scientia – náuku o Písme – a na univerzitách mohli pôsobiť mystici ako Akvinský, Scotus či Eckhart. Takže napokon, aj napriek preklínaniu cisterciána Svätého Bernarda, môže niekedy hlbšia sapientia prichádzať zo škôl a nie z kláštorov.)

Mám tým na mysli toto: nechcem povedať, že Columbia by sa mala vracať k ideálom Chartres a koncentrovať sa na trivium a quadrivium, ale naznačujem, že tento archetypálny princíp „mikrokozmos – raj“ v náboženskom humanizme je z podstaty personalistický.

Pripúšťam, že počas celého stredoveku ľudia pátrali po konkrétnej lokalizácii raja. Táto zvedavosť nechýbala ani Kolumbovi. Otcovia pútnici túto ideu trochu očistili a trochu zduchovnili, no Nové Anglicko pre nich bolo tak trochu rajom: a v ňom spomedzi rajských inštitúcii predovšetkým Harvard. No stredovekí mnísi i učenci zároveň verili, že vnútorný raj bol priestorom slobody v ľudskom srdci. Objaviť ho znamenalo cestovať, ako povedal Augustín, nie krokmi, ale úprimnou túžbou. Cesta viedla z ľudskej „padlej“ prirodzenosti, v ktorej nemal slobodu neklamať sám seba, k pôvodnej slobode, v ktorej, stvorený na obraz Boha, viac nebol schopný klamať si. Človek sa tak vracal k tej pôvodnej Adamovej nahote, ktorá nepotrebovala žiadne figové listy práva, vysvetľovania či ospravedlňovania, a žiadne spoločenské vrstvy odevov (Gregor z Nyssy). Raj je proste osobou, vlastným „Ja“, no radikálnym „Ja“ vo svojej neobmedzenej slobode. „Ja“, nezahalené viac do šiat ega.

Nesmieme pritom zabudnúť na rozmer vzťahu k iným. Pravá sloboda je otvorenosťou a schopnosťou daru. Nesmieme však zabúdať ani na to, že zložitá dialektika dôvery k iným v dôvere k sebe si vyžaduje prekonať rúška nedôvery, ktoré ako egoistickí jednotlivci alebo sebecké spoločenstvá staviame ako ochranu pred životom v pravde.

Náboženský humanizmus bol samozrejme zneužitý a pretvorený náboženskou inštitúciou a rehoľníctvo napokon – zaujímavým obratom, takým typickým pre vývin ľudských spoločností – uvidelo rajský stav vo figovom liste a požadovalo od mnícha aspoň toľko vlastného „Ja“, aby mohol slúžiť organizácii – pričom sa samo votrelo do služieb svetských záujmov. Sloboda sa tak stala slepou poslušnosťou a kontemplácia výmenou nahoty za zdobné a rituálne rúcha. „Osoba“ tak bola tým, za čo ju považovala inštitúcia, pretože inštitúcia bola vlastne Rajom, sídlom Boha a samotným Bohom. Byť v Raji teda znamenalo byť tak definovaný rajským spoločenstvom – alebo akadémiou. Odtiaľ pochádza ten dogmatický absolutizmus, ktorým je neskorý stredovek smutne známy – a nielen on.

Pôvodná idea „raja“, tak v kláštore (paradisus claustralis) ako aj na univerzite, neznamenala len nebeský sklad teoretických ideí, od ktorého mali kľúč magistri a doktori, ale predovšetkým vnútorné „Ja“ študenta, ktorý, odhaľujúc podstatu vlastnej bytosti, otvárajúcu sa centru všetkého stvoreného bytia, objavuje v sebe svetlo múdrosti svojho Stvoriteľa, svetlo a múdrosť, v ktorých možno chápať všetko pochopiteľné, a nepochopiteľné možno uchopiť v temnote kontemplácie priamym a existenčným dotykom.

Plodom vzdelania na univerzite (ako v prípade Eckharta) alebo v kláštore (ako pre Ruysbroecka)  tak bolo aktivovanie najvnútornejšieho centra, scintilla animae, „vrcholu“ či „iskry“, ktorými je sloboda nad slobodou, identita bez podstaty, „Ja“ bez ega, bytie mimo ríše stvoreného a vedomie, transcendujúce všetky hranice a rozlíšenia. Aktivovať túto iskru neznamená Plotinovo „byť samotný so Samotným“, ale rozpoznať toto Samotné, ktoré je vo všetkom, pretože nič nemôže byť bez Neho a nič nemôže byť s Ním a nič si To nedokáže uvedomovať. Len Ono samo sa môže chápať. „Iskra“, ktorá je mojím pravým „Ja“, je vzplanutím Absolútna, ktoré sa vo mne poznáva.

Chápanie na vrchole je zjednotením všetkých protikladov (ako by povedal Mikuláš Kuzánsky), spojenie slobody a neslobody, bytia a nebytia, života a smrti, ja a neja, človeka a Boha. „Iskra“ nie je ani tak stabilnou entitou, ako skôr udalosťou, explóziou v stretnutí všetkých protikladov. Vtedy sa ukáže, že ego nejestvuje. Zaniká v neviditeľnosti, keď jestvuje len záblesk iskry. Keď sa všetky veci zredukujú do iskry, kto ju vidí? Kto ju pozná? Ak poviete „Boh“, ste zničení; ak poviete, že nikto, prepadnete sa do pekla; a ak odvetíte „ja“, dokážete tým, že nie ste ešte ani na prahu.

Cieľom všetkého učenia sa je priviesť človeka k tomuto okamihu.

Cieľom odlišných disciplín je pripraviť rôzne cesty, vedúce k schopnosti vznietenia.

Bolo by veľkou chybou, ku ktorej už mnohokrát došlo a stále dochádza, tvrdiť, že jedinú správnu cestu možno nájsť v kláštore, že jedinou správnou disciplínou je asketizmus, zenová meditácia, prípadne nový druh drogy. Celý život nás učí zažať túto iskru bez závislosti na akomkoľvek výlučnom prostriedku, nech už je ním kláštor, zen, tantrizmus, psychedélia alebo čokoľvek iné. Učí nás, že iskra, záblesk na vrchole a explózia všetkej slobody, nikdy nemôže byť riadená, ani ovládaná stláčaním gombíkov. Iskra, ktorá sa zjaví, keď niečo zhltnete alebo sa niečím nadopujete môže byť vcelku príhodnou imitáciou skutočnej veci, no nie skutočnou vecou. (Nechcem tým tvrdiť, že vás o skutočnej veci nemôže veľa naučiť.) Podobne uspokojenie z kláštora – „pokoj“, ktorý sa zaručene dostaví jedine vtedy, keď sa vzdialite ruchu, vypnete rádio a zabudnete na svet – takisto nie je skutočnou vecou.

 

Ako som si uvedomil, riziko vzdelania spočíva v priľahkej zámene prostriedkov za ciele. A ešte horšie je, že veľmi ľahko zabúda na obe a sústreďuje sa len na masovú produkciu nevzdelaných absolventov – ľudí nevhodných doslova na nič okrem účasti na prepracovanej a absolútne umelej fraške, ktorú sa rozhodli nazývať „životom“.

Pred niekoľkými rokmi ma oslovil človek, zostavujúci knihu s názvom Úspech a požiadal ma, aby som mu zaslal príspevok o tom, ako som sa stal úspešným. Rozhorčene som mu odpísal, že sa nepovažujem za úspešného v akomkoľvek zmysle. Prisahal som, že som sa po celý svoj život usilovne vyhýbal úspechu. Ak sa raz pritrafilo, že som napísal bestseller, bola to čistá náhoda v dôsledku nepozornosti a naivity, a dával som si pozor, aby sa mi to už viac nestalo. Ak mám niečo svojim súčasníkom odkázať, napísal som, tak určite toto: buďte čím len chcete, bláznom, opilcom alebo akýmkoľvek darebákom, no za každú cenu sa vyhnite jednej veci: úspechu. Viac sa mi neozval a neviem nič o tom, že by táto moja odpoveď bola vyšla s ostatnými svedectvami.

Zmaril som teda aj najmenšiu nádej pre tvrdenie, že Columbia ma priviedla k úspechu. Práve naopak, verím, že Columbii môžem okrem iných vecí ďakovať za to, že ma naučila hodnote neúspechu. Columbia pre mňa znamenala mikrokozmos, svet v malom, kde som premárnil svoj čas. Ak by som čakal ešte po jej skončení, bolo by už neskoro. Počas tých niekoľkých rokov na Columbii sa mi podarilo urobiť toľko zlých vecí, že som bol pripravený stratiť hlavu. Našťastie som si uvedomil, že to tak bolo dobre. Inak som mohol skončiť na Madison Avenue. Namiesto toho, aby ma Columbia pripravila na niektoré z tých skvelých zamestnaní, navždy ma vyliečila z túžby nejaké chcieť. Namiesto toho, aby som si vďaka nej osvojil život v Centre, priviedla ma do Village, kde som čiastočne prichádzal k rozumu a kde som pokračoval v učení sa. Myslím, že inde som už dostatočne objasnil, nakoľko som zaviazaný ľuďom ako Mark Van Doren (ktorý bol v podstate mojím susedom vo Village) a Joseph Wood Krutch (ktorý sa tak ako ja stal pustovníkom). Títo ľudia ma naučili nenasledovať Rockefellera, ale Thoreaua. Pochopiteľne tým nemyslím, že človek by mal byť radšej Thoreauom než Rockefellerom, ani tým nebadane nenaznačujem, že som objavil rafinovaný spôsob nenávisti, osobitú formu získavania bodov voči ostatným tým, že odmietnem rátať skóre.

Chcem tým povedať toto: na skóre nezáleží. Život sa nemá brať ako hra, v ktorej sa ráta skóre a niekto zvíťazí. Ak ste príliš upätý na výhru, nikdy si neužijete hru. Ak ste posadnutý úspechom, zabúdate žiť. Ak ste sa naučili len to, ako byť úspešný, pravdepodobne ste premárnili život. Ak sa univerzita zameriava na produkciu úspešných ľudí, potom poľutovaniahodne zlyháva vo svojej povinnosti voči spoločnosti i samotným študentom.

Dnes už viem, že na Columbii sa dokonca už vtedy v tridsiatych rokoch schyľovalo k tejto túžbe po úspechu. Udial sa tam dokonca škandál s hlasovaním v univerzitnej ročenke. Človek, ktorý bol zvolený za študenta s „najväčšou šancou uspieť“ bol obvinený z falšovania výsledkov vo vlastný prospech po tajnej dohode s redaktorom ročenky, ktorý bol zvolený za „najlepšie oblečeného“. Mimochodom, mňa zvolili za najlepšieho spisovateľa. Nebol som obvinený z podvodu, no všetci chápali, že voľbu medzi mnou a Hankom Liebermannom rozhodli moji priatelia. (Mimochodom, čo sa stalo z človeka s „najväčšou šancou uspieť“?)

V každom prípade, nik to nebral skutočne vážne. Od tej doby mnohí z mojich spolužiakov dosiahli veľké renomé, s prislúchajúcimi pozitívami i negatívami, a na tých, ktorých som odvtedy stretol, sa viditeľne podpísali starosti. Na mne tiež. Nechcem tvrdiť, že som výnimka. Nikdy som však nemal dojem, že naša alma mater z nás chcela mať len dobre platených zamestnancov, alebo ľudí, ktorí sa za každú cenu snažia udržať na titulkách Timesov. Naopak – možno je to len ilúzia, ale v tom prípade vcelku užitočná – na Columbii som vždy cítil, že ma ľudia okolo mňa, spola pobavene a niekedy možno spola skepticky, nechávali byť sebou samým. (Dodávam, že tento dojem som mal na Cambridgi len zriedka.) Na Columbii som mal vždy najradšej pocit, že univerzita ma vcelku rada nechávala slobodného vo svojej knižnici, vo svojich učebniach i medzi vynikajúcimi učiteľmi, a nechávala ma s tým všetkým robiť to, čo som sám chcel. A aj som robil. Lietal som ako pinballová loptička medzi Blakeom, Tomášom Akvinským, Augustínom, Eckhartom, Coomaraswamym, Trahernom, Hopkinsom, Maritainom a sviatosťami katolíckej Cirkvi. Na čo som odišiel do kláštora, v ktorom som zostal (ako je všeobecne známe) rovnako svojráznym ako predtým a kde sa zo mňa stal pustovník, naplno sa stotožňujúci s mierovým hnutím, zenom, skupinou juhoamerických hippies básnikov, atď.

Najmenšia časť učenia sa odohráva v triedach. Spomínam si na množstvo zážitkov, postrehov, incidentov a stretnutí, ktoré sa odohrávali po celej univerzite a niekedy aj mimo nej: záblesky svetla, naznačujúce cestu v temnote mojej vlastnej identity. Napríklad Mark Van Doren, ktorý mi kráčajúc po Amsterdam Avenue povedal toto: „ak je tvojím poslaním stať sa mníchom, potom nie je možné, aby si sa rozhodol nevstúpiť do kláštora“ (alebo slová s týmto významom). Okamžite mnou prenikla existenciálna pravda tejto vety.

Omnoho neskôr a inde. Miestnosť v Butlar Hall s výhľadom na niekoľko ďalších budov univerzity. Daisetz Suzuki, so svojím výrazným hustým obočím a načúvacím strojčekom, ktorý nič nepočul. Mihoko, jeho krásna sekretárka, mu musela všetko opakovať. Mihoko pripravuje čaj. Čajový obrad, ale úplne netradičný, pretože v ňom niet rituálov ani pravidiel. Pijem svoj čaj najúctivejšie a najpozornejšie, ako len viem. Mihoko odíde do druhej miestnosti. Suzuki, akoby čakal len na jej odchod, rýchlo uchopí svoju misku a celú ju vyprázdni.

Bolo to, akoby sa nič nestalo a zároveň akoby sponad nás odletela strecha. No v skutočnosti sa nič nestalo. Nesmierne starý a hluchý zenový majster s hustým obočím vypil misku čaju, akoby mal v sebe plnú živosť dieťaťa a zároveň akoby hovoril s najvyššou definitívnosťou: „toto nie je podstatné!“

Úlohou univerzity je naučiť človeka ako piť čaj, nie preto, že by na niečom záležalo viac než na niečom inom, ale pretože sa zvykne piť čaj, prípadne čokoľvek iné. A čokoľvek robíte, každý skutok, akokoľvek malý, vás môže naučiť všetkému – pod podmienkou, že viete, kto ho koná.

 


* Sedemstupňová hora (pozn. red.).

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: