Ruský mysticizmus je prevažne kláštorný (hoci sa možno stretnúť aj s výnimkami, ako v prípade moderných mimokláštorných mystikov, Otca Jána z Kronštadu – nedávno kanonizovaného Pravoslávnou Cirkvou – a Otca Jelchaninova). Rozvíja sa preto v samote a v zrieknutí sa sveta. Každý, kto má čo len najzbežnejšie vedomosti o ruskom kresťanstve, vie, že ruské kláštory, ešte viac než tie západné, získali mimoriadne dôležitý vplyv na spoločnosť, či už ako centrá duchovného života a premeny, ku ktorým zovšadiaľ prúdia pútnici, alebo ako základne pre misionársku činnosť, alebo napokon ako výrazné spoločenské sily, občas zneužívané – alebo potláčané – politickou sférou. Konflikty, ako napríklad medzi Svätým Nilom Sorským a Svätým Jozefom Volokolamským, hovoria jasne o prastarom spore vo vnútri samotnej kláštornej organizácie, o spore medzi charizmatickým volaním po kontemplácii v samote spoločne s charizmatickou pastorálnou činnosťou, a inštitucionálnou potrebou začleniť kláštornú komunitu do štruktúry organizovanej sociálno-náboženskej moci, ako liturgického a vzdelávacieho centra a biskupského seminára.
Thomas Merton 