V štvrtom storočí nášho letopočtu boli púšte Egypta, Palestíny, Arábie a Perzie obývané ľuďmi, ktorí po sebe zanechali zvláštny odkaz. Boli to prví kresťanskí pustovníci, ktorí opustili mestá pohanského sveta a odišli žiť v samote. Prečo sa tak rozhodli? Existovalo množstvo rôznych dôvodov, ale všetky možno zhrnúť do jediného slova: išlo o hľadanie „spasenia.“ A čím bolo spasenie? Celkom určite to nebolo niečo, čo by hľadali v čisto vonkajšej konformite so zvykmi a požiadavkami akejkoľvek sociálnej skupiny. V tých časoch si boli ľudia veľmi dobre vedomí striktne osobného rozmeru spásy. Spoločnosť – čiže pohanskú spoločnosť obmedzenú na bytie „v tomto svete“ – považovali za potápajúcu sa loď, z ktorej mal každý človek sám za seba plávať za prežitím. Nebudeme diskutovať o správnosti takéhoto presvedčenia: teraz záleží na tom, že to bol fakt. Títo ľudia verili, že nechať sa voľne unášať, v zmierení s princípmi a hodnotami danej spoločnosti, bola jednoducho úplná katastrofa. Skutočnosť, že Panovník bol momentálne kresťanom a že „svet“ spoznával kríž ako symbol pozemskej moci, ich len utvrdzovala v ich rozhodnutí.
Thomas Merton 