Problém neviery

Jedným z paradoxov dnešnej doby, ktorá sa za dobu viery zďaleka nepovažuje, je skutočnosť, že milióny ľudí, ktorí považujú za nemožné veriť v Boha, sa slepo odovzdávajú viere v každého šarlatána, ktorý má prístup k tlači, televíznej obrazovke alebo mikrofónu.

Najväčšia irónia tejto situácie spočíva v tom, že väčšina ľudí nemá intelektuálne právo na svoju teologickú nevieru.

Inteligencia nemá právo byť vedome neinteligentná.

 

1

Nie je možné, aby človek žil bez akejkoľvek viery. Viera, v najširšom zmysle slova, je prijatím pravdy na základe zrejmosti inej pravdy. Podstatou každej viery je podriadenie nášho súdu autorite kohosi iného, cez koho slová prijímame pravdu, ktorá nie je prirodzene jasná našej mysli. Ľudská, alebo prirodzená viera, je prijímaním pravdy autoritou iného človeka. Nadprirodzená viera je viera v pravdy zjavené Bohom, v Božie svedectvo a viera v pravdy na základe autority Boha, ktorý nám ich zjavil.

Jedným z paradoxov dnešnej doby, ktorá sa za dobu viery zďaleka nepovažuje, je skutočnosť, že milióny ľudí, ktorí považujú za nemožné veriť v Boha, sa slepo odovzdávajú viere v každého šarlatána, ktorý má prístup k tlači, televíznej obrazovke alebo mikrofónu. Ľudia, ktorí nedokážu uveriť v zjavené slovo Božie, zhltnú všetko, čo si prečítajú v novinách. Ľudia, ktorí považujú za absurdné aby Cirkev bola schopná, pod vedením a ochranou Ducha Svätého, vydávať neomylné vyhlásenia o tom, čo bolo a čo nebolo zjavené Bohom, cez doktríny alebo poučenia, uveria najfantastickejším tvrdeniam politickej propagandy, dokonca aj keď sa už nepoctivosť propagandistov stala príslovečná.

Považujú za nemožné uveriť Pápežovi, keď s neobyčajnou opatrnosťou a rezervovanosťou, ktorá je Rímu vlastná, vydáva jedny zo svojich zriedkavých a zdržanlivých vyhlásení ex cathedra v rámci úzkeho poľa „viery a morálky“, pričom, ako Zástupca Krista na zemi, by mohol o tejto oblasti čosi vedieť. Pritom ak nejaká filmová hviezda alebo iná celebrita, ktorá strávila tri roky v ôsmej triede až sa napokon vzdala nádeje na strednú školu, urobí nejaké dogmatické vyhlásenie o čomkoľvek, počnúc manželstvom a končiac astrofyzikou, považujú to za vyhlásenie „autority“.

Najväčšia irónia tejto situácie spočíva v tom, že väčšina ľudí nemá intelektuálne právo na svoju teologickú nevieru. Prísne povedané nemá samozrejme žiaden človek intelektuálne právo neveriť, lebo teologická viera je eminentne racionálna. Inteligencia nemá právo byť vedome neinteligentná. Predsa však existujú ľudia, ktorí pri všetkej úprimnosti dospeli vlastnou úvahou k omylu, že teologická viera je neprijateľná. Nemôžme uznať ich omyl, ale musíme prinajmenšom uznať, že sa k nej dopracovali namáhavo. Ich neznalosť je nezlomná. „V dobrej viere“ nemajú žiadnu vieru, pretože si myslia, že majú dôkaz proti platnosti viery ako takej. Z čoho vyplýva (aspoň teoreticky), že ak by uvideli dôkaz v prospech viery, zmenili by svoj postoj.

Lenže nie: paradox je nasledovný. Kým jeden – dvaja ľudia považujú teologickú vieru za neprijateľnú v dôsledku chybného dokazovania, milióny iných zamietajú pojem viery nie rozumom, ale slepou vierou. To je dôkaz obrovskej intelektuálnej biedy našej civilizácie: naše zamietnutie viery je založené na viere.

V našej neviere však tkvie ešte čosi podstatnejšie. Neveríme v Boha na základe svedectva človeka. Zamietame Slovo Božie, pretože nám tak povedali iní ľudia, ktorým tak zas povedali iní. Jediný skutočný dôvod, prečo väčšina neveriacich nedokáže pripustiť neobmedzenú autoritu Boha, je ten, že sa už podriadili obmedzenej autorite ľudí.

Zdá sa, že jediný, kto nám môže o Bohu niečo povedať, je Boh sám. Ľudia nevedia nič o Jeho vnútornom živote alebo o Jeho plánoch pre nich. Ľudia môžu jedine upriamiť svoju vieru na svoje tvrdenia o Ňom, keď je racionálne považovať svoje výroky nie za svoje, ale Jeho – keď hovoria ako Jeho zástupcovia. „Tak ani vecí Božích nepoznal a nezná nikto, iba Duch Boží.“ [1. Kor. 2:11]

Boh, ktorý je najvyššou skutočnosťou a najvyššou inteligenciou, nielen vidí celú pravdu, ale je celou Pravdou. Každá pravda a každé bytie sú proste Jeho odrazom. Pravdy sú pravdivé jedine v Ňom a vďaka Nemu. Svetlo rozumu je prirodzenou účasťou na Jeho Pravde. Rozum sám berie svoju autoritu z Neho. Preto nás rozum, ak mu umožníme osvetliť našu cestu, privedie bez predsudkov k viere.

No ľudia bez teologickej viery, usudzujúc z nesprávnych premís, ktoré prevzali vierou od obmedzenej autority iných, používajú Bohom dané svetlo rozumu na argumentáciu proti Bohu, proti viere a dokonca ja proti rozumu samému.

Táto téma je všeobecne nepochopená, pretože viera býva pričasto považovaná za cudziu, dokonca až protirečiacu rozumu. Podľa tohto stanoviska je viera čisto subjektívnou skúsenosťou, ktorá nemôže byť komunikovaná ani vysvetlená. Je niečím emocionálnym. Buď sa vám prihodí, alebo nie. Ak áno, „máte vieru“. Skutočnosť, že „máte vieru“ nemá nevyhnutne nejaký efekt na vaše uvažovanie, lebo vaša „viera“ je emocionálnou záležitosťou mimo sféry rozumu. Nedokážete ju objasniť sebe ani iným. No ak viera nemá vôbec žiadny súvis s racionalitou, je sotva možné vidieť, ako môže mať „viera“ nejaký väčší vplyv na váš pohľad na život alebo na vaše správanie. Nezdá sa byť niečím podstatnejším než mať červené vlasy alebo modré oči. Je len niečím, čo sa vám pritrafilo, no nepritrafilo sa vášmu susedovi odvedľa.

Táto nesprávna idea viery je posledným útočiskom náboženského kompromisu s racionalizmom. Z obavy, aby nenarušila domácu pohodu, zabarikádovala sa viera do podkrovia a zvyšok domu prenechala rozumu. V skutočnosti sú viera a rozum uspôsobené na vzájomné šťastné partnerstvo. Neboli stvorené na život osamote, na rozvod alebo odlúčenie.

 

2

V prípade každej viery, prirodzenej či nadprirodzenej, musíme mať istú racionálnu záruku, že človek, skrz ktorého slová prijímame pravdu, hovorí skutočne s autoritou. Vzťah priemerného laika k svojmu doktorovi vyžaduje značné množstvo ľudskej viery. Čakáme od svojho doktora značnú dávku vedomostí o tom, o čo sa sami nezaujímame. Berieme lieky, ktoré nám predpíše, dôverujúc jeho znalostiam a jeho autorite. No nie je rozumné veriť každému, kto sa nazýva doktorom. Nepočíname si rozumne, ak sa odovzdáme do rúk  niekomu, koho pacienti míňajú viac a viac peňazí za ezoterické liečby a čudné postupy bez toho, aby sa cítili lepšie.

Faktom zostáva, že nie málo takýchto doktorov zbohatlo. A najzábavnejšie na tom je, že často ťažia z viery agnostikov a ateistov!

Je ľahké vidieť rozumný základ pre ľudskú „vieru“ v niečo ako penicilín. Väčšine ľudí však nie je jasné to, že je rovnako rozumné veriť v zázraky, ako je veriť v penicilín. No v tomto prípade vládne opäť veľký zmätok. Niektorí akoby si mysleli, že viera v zázrak znamená, že takýto veriaci by normálne očakával byť vyliečený zo zápalu pľúc radšej zázrakom než penicilínom.

V skutočnosti je to úplne inak. Skúsenosť lekárov ukazuje, že väčšina pacientov so zápalom pľúc (no určite nie všetci) profitujú z užívania penicilínu. Skúsenosť lekárov takisto ukazuje, že ľudia boli vyliečení zo zdanlivo nevyliečiteľných chorôb viacmenej neobyčajným spôsobom, pre ktorý nemajú iné vysvetlenie, než priamy zásah Boha. Veriaci kresťan si je dobre vedomý toho, že v každom prípade vyliečenie prislúcha Bohu, že Boh ma môže vyliečiť zo zápalu pľúc skrz lekárov, ktorí ma kŕmia penicilínom, alebo kvapkou vody z Lourdes na špičke môjho jazyka. Boh, ktorý stvoril prírodné zákony, ich môže obísť, ak tak chce. Veriaci kresťan je, pod hrozbou hriechu, viazaný použitím zvyčajných, racionálnych prostriedkov k ochrane svojho života a telesného zdravia. Nikdy nie je vedený k pitiu lourdskej vody. Bol by dokonca vinný hriechom, ak by uprednostňoval cestu zázračného uzdravenia trestuhodným odmietaním prirodzených prostriedkov ochrany svojho života!

Od katolíka sa očakáva viera, že Boh je schopný činiť zázraky. No táto pravda je evidentná aj rozumu, keďže sme práve poukázali na to, že Boh, stvoriteľ prírody, môže robiť čo len chce s jej zákonmi. No od žiadneho katolíka sa nevyžaduje viera v konkrétny výrok „zázraky sa konajú v Lourdoch.“ V skutočnosti v takýto výrok nemožno veriť teologickou vierou, keďže nikde nebolo Bohom zjavené, že zázraky sa budú konať akurát v Lourdách.

Stovky skutočných zázrakov, ktoré sa odohrali v Lourdách a ktoré sú registrované v Medicínskom Centre pre kohokoľvek k nahliadnutiu, nie sú o nič viac predmetom teologickej viery, než sú uzdravenia vyplývajúce z užívania penicilínu. Musí byť úplne jasne povedané, že zázraky v Lourdes – alebo akékoľvek iné zázraky zaznamenané mimo zoznamu božskej manifestácie – sú jednoducho predložené veriacim i neveriacim ako historické fakty. Sú skúmané a testované, rovnako ako akékoľvek historické fakty, racionálnym skúmaním.

Lourdské zázraky môžu byť akceptované bez akejkoľvek predchádzajúcej teologickej viery, čisto na základe svedectva lekárov. Jediným dôvodom, prečo sú tieto objektívne svedectvá tak často zamietané neveriacimi, je ten, že zastávajú a priori postoj, že zázraky sa nemôžu diať, a zastávajú ho ako článok viery!

Odtiaľ paradox: keď je ohlásené zázračné uzdravenie – napríklad ako dôkaz sily orodovania svätého v nebi – priemerný agnostik zamietne zázrak apriórnou vierou, kým Cirkev, ak v tejto veci vôbec niečo koná, zriadi pomalé a pozorné aposteriórne racionálne skúmanie faktov, aby sa zistilo, či sa zázrak stal alebo nie.

A tak sa pýtam: kto je racionálnejší, Cirkev alebo racionalista, ktorý „nedokáže veriť“?

 

3

„Problém neviery“ v modernej dobe celkom zreteľne nie je problémom neviery, ale iracionality. Väčšina dnešných ľudí nemá dostatočný intelekt alebo tréning na to, aby bola schopná formálneho hriechu voči teologickej cnosti viery. Neviera, ktorá tak prevláda v krajine ako je Amerika, nie je formálnou nevierou, ale hrubou nevedomosťou. Je to poblúdenie dobromyseľných ľudí, ktorí sú stratení v hmle, ktorí nerozoznajú ľavú ruku od pravej. Agnosticizmus a ateizmus zatemňujúce ľudského ducha dnes pochádzajú menej z formálneho, uváženého a vedomého zamietnutia zjavenej pravdy, než z neschopnosti myslieť.

Je to z dôvodu neschopnosti samostatne myslieť, prečo ľudia tak často nie sú schopní ani viery, ani neviery. Majú šťastie, ak sú dostatočne vyspelí na to, aby si v mysli jasne premysleli tézy, ktorými ich kŕmi rádio. Nik od nich nemôže očakávať schopnosti posúdiť pravdivosť či nepravdivosť vecí, ktoré sa dočítajú v novinách, keď ich najväčšie úsilie sa sústreďuje na správne chápanie pojmov. Ak nie sú schopní držať tempo s myslením iných, ako môžu myslieť samostatne?

Prvým krokom pri privádzaní ľudí k viere nie je dostať sa na úroveň teológie, ale filozofie. Nejde o vec viery, ale rozumu. Nie je možné chcieť od niekoho, aby veril v pravdy zjavené Bohom, kým najprv nepochopí, že jestvuje Boh a že môže zjaviť Pravdu. No pri obracaní dospelých ľudí na katolícku vieru od nich Cirkev nepožaduje obetovať rozum v prospech viery v Boha. Snaží sa ich presvedčiť, prostredníctvom filozofických argumentov, o pravde, ktorá by mala byť, v najvlastnejšej prirodzenosti vecí, nevyhnutná.

Nemalo by zmysel popierať, že tradičné katolícke dôkazy Božej existencie – päť dôkazov Svätého Tomáša – niekedy neuspejú pri presviedčaní ľudí, ktorí nespadajú do predchádzajúcej kategórie. Títo ľudia majú intelekt. Sú považovaní za intelektuálov. Dokážu myslieť. V ich prípade neschopnosť prijať tomistické dôkazy Božej existencie pramenia z úplného filozofického zmätku, panujúceho mimo Cirkvi. Jedným zo symptómov tohto zmätku je fakt, že sekulárni filozofi sa zdajú byť neschopnými rozhodnúť sa, či jestvuje niečo také, ako zákon protirečenia alebo kauzality, hoci žijú obklopení vedeckými výdobytkami, potvrdzujúcimi oba fundamentálne princípy myslenia.

A tak dokonca aj v prípade intelektuálov, ktorí majú skutočne nárok na tento titul, pramení neschopnosť prijať jestvovanie Boha z neschopnosti myslieť. Niežeby nemali skvelé či vytrénované myslenie, no v ich prístupe k istým metafyzickým problémom sú ich mysle paralyzované filozofickou výbavou, ktorá je viac než neefektívna: ponecháva ich v pochybnostiach o povahe bytia či pravdy, ale niekedy aj ich vlastnej existencie. Nie pre toto však povstáva otázka ateizmu. Dokonca ani naši intelektuáli nie sú dostatočne vybavení na hriech voči viere!

Preto je chybou situovať problém ateizmu čisto do roviny dôkazov Božej existencie. Na tejto úrovni sa nezaoberáme vierou, ale rozumovými predpokladmi viery. Pascal to videl jasne. Videl takisto paradox, že filozofi ako Descartes, ktorý prakticky zredukoval teológiu na úroveň filozofie a smeroval k prevedeniu problému viery do oblasti svojich „čistých ideí“, znejasnil a falzifikoval celý problém. Pascal správne predvídal, že Descartov vplyv na teológiu deštruuje vieru zavádzajúcim filozofovaním.

Problém ateizmu sa neobjaví, pokiaľ človek nenašiel svoj prístup k Bohu. Pravdaže, keďže jestvovanie Boha je článkom viery rovnako, ako aj pravdou prístupnou rozumu, akékoľvek popieranie Jeho jestvovania je vlastne hriechom voči viere. No jestvuje toľko neprekonateľnej ignorancie k rozumovým predpokladom viery, že by bolo scestné vyvodzovať, že bezbožnosť väčšiny ľudí predstavuje skutočný problém ateizmu.

 

4

Bolo povedané, že masy neveria, pretože veria niekoľkým jednotlivcom. Pri neviere týchto niekoľkých sa dotýkame skutočného problému.

V otázke ateizmu nás zaujímajú tri skupiny ľudí.

Za prvé ide o ateistu, ktorý kedysi veril v Boha a neskôr ho formálne zavrhol. A od svojho zamietnutie túži celkom poprieť ideu Boha a Zjavenia. Dokonca si dáva námahu s organizovaním a systematizovaním svojho útoku proti Bohu, takže tento ateizmus sa stáva akýmsi náboženstvom naruby. Fanatický ateizmus je obrátenou vierou, a každému aspektu božieho zjavenia sa v ňom neverí práve kvôli tomu, že sa odvoláva na božiu autoritu. Všetko v rámci náboženstva, čo apeluje na našu lásku k Bohu, práve kvôli tomu podnecuje ateistovu nenávisť. Naplno rozvinutý ateizmus je šialeným náboženstvom. Jeho extrémne podoby možno vysvetliť ako druh psychózy.

Druhá skupina neveriacich predstavuje najzásadnejší problém, ako ešte uvidíme. Skladá sa z tých, ktorí racionálne pripúšťajú existenciu Boha a fakt zjavenia ako prinajmenšom pravdepodobný, no stále sa cítia byť paralyzovaní a „neschopní veriť.“

Tretia skupina je najťažšie identifikovateľná a hovorí sa o nej najťažšie. Tvoria ju ľudia, ktorí síce zostávajú radovými príslušníkmi Cirkvi a dokonca sporadicky chodia na prijímanie, no takmer úplne pritom stratili vieru. Pretrváva v nich istá lojalita k svojim katolíckym predkom a ku katolíckej komunite, ktorej časť sami tvoria. No jedná sa o čisto ľudskú a spoločenskú lojalitu, ktorá stratila akýkoľvek teologický základ. Ponechávajú si označenie katolíci, no ich viera je mŕtva, pretože nenachádza výraz v nijakej kresťanskej aktivite. Pokiaľ ide o nich, Boh a Božia vôľa by ani nemuseli jestvovať. Žijú životom, ktorý je úprimne a otvorene bez Boha. Dokonca často klesajú pod úroveň cnostných neveriacich zo svojho okolia. Neviera tých, ktorí sú stále, v istom vonkajšom zmysle, náboženskými ľuďmi, je jednou z najväčších záhad na svete. Kto vie, čo sa vlastne deje v takejto duši? Kto by ich dokázal objasniť, alebo dokonca odsúdiť? Jedine Boh dokáže zmerať hĺbku temnoty, v ktorej bezstarostne žijú. Niekedy v nich napokon učiní zázrak milosti, a oni ho prijímajú pokojne a akoby po zásluhe, akoby po celý čas boli závislý len na ňom!

Tieto tri skupiny ľudí predstavujú odlišný problém. Problém úprimného ateistu, akokoľvek je zložitý, nie je tým najdelikátnejším a najzamotanejším. Ateista zmobilizoval svoju myseľ, vôľu a celú svoju bytosť proti Bohu a náboženstvu. Tretia skupina – tí, ktorí sa stále pridŕžajú vonkajších náboženských prejavov, no bez živej viery v Boha – sú tajomstvom: ich vôle nenáležia Bohu, keďže Ho celkom bez okolkov neposlúchajú. Čo si vlastne o Ňom myslia? Pravdepodobne veľmi málo. Sú to skeptici v praxi. Idea Boha a vôbec otázka Jeho jestvovania pre nich nemá nijakú praktickú hodnotu. Oni Ho vo svojej ľahostajnosti ani nepopierajú. A v tomto zmysle sú pravdepodobne ešte horší než ateisti, ktorí stále nachádzajú v myšlienke Boha zdroj pozitívneho zaujatia.

No skutočný problém neviery je pre mňa sústredený v tých, ktorí do istej miery Boha poznajú, no nedokážu v Neho veriť. Často prekonávajú tie najväčšie duševné muky práve kvôli tejto vlastnej neistote. Uvedomujú si existenciu i hodnotu viery. V mnohých prípadoch túžia po viere. Úprimne závidia tým, ktorí dokážu veriť, akceptovať autoritu Cirkvi a žiť životom katolíka, so všetkými vyplývajúcimi výhodami i záväzkami. Dokážu oceniť šťastie skutočne náboženského človeka. Tvrdenia Katolíckej Cirkvi vnímajú ako úplne racionálne. Vôbec im neprekáža myšlienka, že Boh prehovára k ľuďom skrz Krista a že Kristus postúpil svoju vládu, učenie a svoju svätosť svojmu Mystickému Telu, v ktorom pretrváva Jeho Vtelenie a ktoré Ho ponecháva viditeľne prítomné vo svete ľudí. A predsa nedokážu veriť.

Koľko miliónov takýchto ľudí dnes asi na svete existuje! Pravdepodobne sa v nich tento problém jasne nesformuloval, no ľahko by sa mohol. Všetci si tajne želajú mier v Bohu; no sú morálne paralyzovaní. Nedokážu vykročiť, aby ho dosiahli. Podľa mňa by sme sa mali najviac usilovať pomôcť práve týmto ľuďom. A nepochybujem, že práve s týmito ľuďmi sa väčšine kňazov pracuje najhoršie. Viem však, že ich problém je často úspešne vyriešený. Ako? Poznaním, že ich problém nie je čisto intelektuálny.

Ak si niekedy nevieme dať rady s takýmto problémom neviery u tých, ktorí by „radi verili, no nedokážu,“ je to preto, že sme skôr apologétmi, keď by sme mali byť apoštolmi. Sme naučení sýtiť ľudí nie Kristom ako Chlebom Života, ale skôr  apologetickými argumentmi. Je to tak azda preto, že sme vyrástli na technike súbojov s najväčšími a najvýrečnejšími protivníkmi Cirkvi: s ateistami a skeptikmi. No v skutočnosti sú len zriedka tými, koho vyzývame na konverziu. Dokonca aj vtedy, keď niekto so skutočnou túžbou veriť prichádza za kňazom s otázkami, prevzatými od protivníkov cirkvi, je pravdepodobné, že tieto otázky nie sú vôbec jeho skutočnými problémami. Možno sú pre neho len zámienkou na rozhovor – alebo dúfa, že ich môže použiť ako ospravedlnenie pre svoju morálnu nečinnosť!

Kardinál Newman už dávno vnímal rozdiel medzi intelektuálnymi problémamiteologickou pochybnosťou. Myslím si, že len čo sa tento rozdiel vysvetlí tomu, kto vidí racionalitu viery, no nie je schopný veriť, jeho problém sa stratí. Lebo títo ľudia si neuvedomujú, že cnosť viery má za svoj objekt pravdy, ktoré sú natoľko hlboké a natoľko prevyšujú našu inteligenciu, že sa nazývajú – a v najhlbšom zmysle slova sú – tajomstvami. Je zrejmé, že nie je jednoduché pochopiť tieto pravdy a že so sebou prinášajú intelektuálne problémy. Každopádne nie je vôbec správne tvrdiť, že tajomstvá viery sú nepochopiteľné, alebo že ich  pochopenie nemá nijaký význam. Tajomstvá viery sú pritom maximálne rozumné, keďže sú hlboko ponorené vo večnej Pravde a nekonečnej Božej Inteligencii. Práve preto nie sme schopní preniknúť ich hĺbku svetlom nášho rozumu.

Nebyť schopný pochopiť tajomstvá viery vonkoncom neznačí nebyť schopný veriť v ne. A viera pritom, ako som už povedal, vôbec nie je slepým prijatím pravdy, ktorú nemáme šancu pochopiť. Hoci nikdy neobsiahneme plný zmysel týchto tajomstiev, viera je kľúčom k ich relatívnemu chápaniu. Veriaci začína veriť po iniciačnom akte viery. Jedine potom sa možno intelektuálnymi problémami prinášanými týmito tajomstvami zaoberať spôsobom, ktorý je v istom zmysle uspokojivý.

 

Dôvody hodnovernosti si vždy vyžadujú jasnosť. No ich objasnenie nepomôže vyriešiť problém, ktorý sa vo svojej podstate netýka hodnovernosti, ale viery. Informácie, vysvetľovanie, postupné objasňovanie právd zvyčajne nepostačuje. Jestvuje istý rozdiel medzi prostým „inštruovaním konvertitov“ a kázaním Božieho slova. Svätý Pavol predvídal argument tých, ktorí keď prebrali všetky argumenty z učebnice základov teológie, ocitli sa v slepej uličke a pripísali svoju neúspešnosť faktu, že azda sám Boh neudelil perspektívnemu veriacemu dosť milosti veriť.  Človek prijal všetky argumenty. Vie, že zjavenie je hodnoverné. Chce veriť v Boha, Krista, Cirkev. Dokonca vidí, že by v nich mal veriť. Má jasnú predstavu o všetkom, čomu veriť a všetko znie racionálne. No po tom všetkom – je nemý. Nedokáže urobiť krok vpred a formálne prijať vieru. Nedokáže „veriť.“

Čo má robiť? Natrčiť dlaň a čakať na milosť zostupujúcu z neba? Svätý Pavol hovorí:

 

Ale spravodlivosť, ktorá je z viery, vraví toto: „Nehovor vo svojom srdci: Kto vystúpi do neba?“, totiž priviesť dolu Krista; alebo: „Kto zostúpi do priepasti?“, totiž vyviesť Krista spomedzi mŕtvych. Ale čo hovorí? „Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci; totiž slovo viery, ktoré hlásame“ (Rim. 10: 6-8).

 

Pre Svätého Pavla  nejde pri spravodlivosti o to, aby sa dokázala pravdivosť tej či onej doktríny, ale o to, aby Kristus žil v našich srdciach prostredníctvom viery (Ef. 3:17). Apoštol je ten, kto „tvorí“ nové bytosti v Kristovi prostredníctvom Božieho slova. Pavol hovorí Korinťanom: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1. Kor. 4: 15).

Slovo viery splodí vo veriacom duchovný život. Slovo, hovorí Svätý Pavol, je nám veľmi blízke, ak raz bolo „zasiate“ do nášho srdca ako horčičné zrnko. Týmto zasiatím začína vnútorná aktivita, vyúsťujúca do „nového zrodenia“, alebo zásadnej duchovnej transformácie, z ktorej vyrastá nové vnútorné ja, „nové stvorenie“, zjednotené s Kristom vo viere. Táto nadprirodzená transformácia vychádza zo „slova viery.“ Naša duchovná generácia „nových ľudí v Kristovi“ závisí úplne na našej reakcii na toto „slovo.“ Problém katechumena, ktorý by chcel veriť, no nedokáže to, sa vyrieš,i len čo príde na to, čo spraviť so slovom, ktoré bolo do neho zasiate. Svätý Pavol zhŕňa svoje riešenie do dvoch záverov:

 

Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu (Rim. 10: 10).

 

Ide o starý spôsob vyjadrovania. Určite nejde o niečo, čo moderného neveriaceho okamžite osvieti! Tieto slová však v sebe obsahujú podstatu problému neviery, ak ju z nich dokážeme získať.

Svätý Tomáš Akvinský nám v tom pomôže. V komentári k slovám „srdcom veríme na spravodlivosť“ hovorí:

 

Znamená to, že veríme prostredníctvom svojej vôle. Kým ostatné veci, patriace k vonkajšiemu vyznávaniu Boha, môžu byť vykonávané človekom bez vôle. No nik nemôže veriť bez toho, aby veriť chcel (Nemo credere potest nisi volens). Lebo intelekt veriaceho nie je odhodlaný prijať pravdu silou argumentov (ex necessitate rationis) tak, ako myseľ toho, kto vie. Preto aj ospravedlnenie (čiže nadprirodzený život) nie je vecou poznania, ale viery, keďže ospravedlnenie sa odohráva vo vôli.1)

 

Tento akt vôle, ktorým intelekt prijíma Božiu pravdu o viere, je nevyhnutne podmienený nasledujúcim aktom vôle, ktorý bude vyžadovaný ako dôsledok viery. Viera sa musí skôr či neskôr „prihlásiť k spaseniu.“ Značí to, že pravda, v ktorú veríme, sa musí zmocniť celej našej bytosti spôsobom, že naša viera bude konať prostredníctvom milosrdnosti a že naše slová a skutky budú navonok vyjadrovať zmenu, ktorá sa v nás udiala. Keď to bude nevyhnutné, budeme musieť vykričať našu vôľu aj do tváre smrti.

Neviera, ktorá je skutočným problémom, nie je sústredená do mysle, ale vôle. A Svätý Augustín už veľmi dávno jasne skonštatoval, že jedným z hlavných dôvodov, prečo vôľa odmieta konať a prijať vieru, je obava z ceny, ktorú treba zaplatiť za vieru. Viera bez skutkov je mŕtva. Skutky, ktorými sa viera vyjadruje a ktorými žije, si vyžadujú obetovať veci, ku ktorým sa upiera naša vôľa. Každý, kto je úprimne vedený k viere v Boha si uvedomuje, hoci aj nejasne, že táto viera je vo svojej podstate láskou k Bohu, podriadením sa Jeho vôli a túžbou slúžiť Mu. Ten istý akt milosti, ktorý ho priťahuje ku viere, ho varuje, že prijatie viery si vyžiada  premenu celého duchovného života. Bude musieť zomrieť a znova sa narodiť ako nový človek. Nielenže bude musieť zmeniť svoj celkový pohľad na život, no bude sa musieť oslobodiť spod svojich starých návykov, ktoré sa už pevne zmocnili jeho bytosti. Bude musieť byť vytiahnutý aj s koreňmi a presadený inam. Bude musieť byť vyťatý zo starého stromu a zaštepený do nového stromu, Mystického Tela Kristovho – a v ňom žiť úplne novým životom. Viera značí boj.

Človek, ktorý nemá nijaké intelektuálne problémy ohľadne viery a predsa „nedokáže veriť“, občas býva niekým, kto nedokáže prijať perspektívu svojej vnútornej revolúcie. Túži po mieri a pokoji: no nie za cenu vojny. Túži po Kristovi ako znaku svojej spásy, no nie ako po znaku meča. Presvedčený o hodnovernosti zjavenia a túžiaci po živote vo viere, potrebuje už len vykonať skutok vôle. No tento akt vôle je taký strašný, taký radikálny vo svojich dôsledkoch! Niet divu, že je úbohý človek taký paralyzovaný.

Táto morálna paralýza často zatieňuje intelektuálnu stránku. Človek, ktorý nemá nijaké skutočné problémy s katolíckou náukou, sa môže náhle ocitnúť v boji s „problémami“, ktoré sú len prenesením jeho morálnej neschopnosti do intelektuálnej roviny. Pred týždňom či pred mesiacom bol schopný pomerne jasne chápať charakter katolíckej náuky: no dnes, zmätený vplyvom „inštrukcií“, chápať nedokáže. Podvedome sa obracia od pravdy, ktorú sa bojí prijať v jej celistvosti.

Nemusíme si nevyhnutne predstavovať, že všetci, váhajúci na prahu viery, sú tak ako Svätý Augustín rukojemníkmi veľkých hriechov. Jestvujú ľudia hlbokej a úprimnej spirituality, ktorí sa priblížia Cirkvi, no nedokážu úplne prijať vieru. Rozumejú niektorým aspektom katolíckej teológie aspoň tak, ak nie lepšie, ako niektorí kňazi, ktorí sa ich ujali. Prenikli hlboko do mystických textov svätcov, o ktorých mnohí predstavitelia Cirkvi ani nepočuli. Majú vznešené duchovné ideály a sú v istej miere askétmi. Azda dosiahli aj vysokú úroveň modlitby.

Navyše, často bývajú úprimnými a pokornými ľuďmi. Sú schopní istej duchovnej skromnosti a jemnosti, ktoré by im mnohí z nás mohli závidieť. Bolo by viac než netaktné unáhlene tvrdiť, že ich neschopnosť prijať vieru je záležitosťou duchovnej pýchy. A predsa tu azda ide o istú univerzálnu, podvedomú tendenciu k pýche v ich celkovom prístupe k viere. Nejde o pýchu, za ktorú by boli individuálne zodpovední, ale skôr o prejav dedičného hriechu, ktorý poznačil istým zmätkom celé ľudstvo. Zvláštnym výsledkom toho je, že ich dar, ich vrodená duchovnosť, ich vedie k podvedomému postoju, že je potrebná akási zvláštna skúsenosť, predchádzajúca ich zlomeniu a prijatiu viery.

Uvedomujú si, prinajmenšom teoreticky, že viera je dar. Uvedomujú si, že viera ich samých učiní darom Bohu. No cítia, že tomuto najvlastnejšiemu daru by malo predchádzať nejaké znamenie, akýsi duchovný zážitok, istá náležitá útecha.

Nik nemôže povedať, ako a kedy má Boh načrieť do darov milosti. No zdá sa mi pravdepodobné, že každý, kto vidí hodnovernosť katolíckej viery a v istom okamihu cíti túžbu odovzdať sa jej, dostal už dostatočné množstvo milosti na to, aby tak urobil. Niet dôvodu čakať, kým sa na nebi zjaví hviezda, kým mu anjel zvestuje, aby sa dal pokrstiť, alebo aby uzrel Pána obklopeného svetlom.

Ak si nie je istý, či má dostatok milosti na prijatie viery, nech začne s jej prijímaním a čoskoro sám uvidí, že pre ňu už dostal dostatok milosti. Nechajme ho spraviť akt vôle, o ktorom si myslí, že je nemožný: a len čo ho spraví, uvidí sám, že bol možný. Týmto spôsobom prijme všetky zdanlivo prísne morálne následky kresťanskej viery. No môže si byť istý, že ak má dostatok milosti na začatie cesty, dostal takisto všetku milosť na jej absolvovanie a zvládnutie.

Jedine vtedy, keď sa viera prostredníctvom konania vôle v milosrdnosti zmocní celej našej bytosti, stane sa takzvané „svetlo viery“ tým, čo možno nazvať „skúsenosťou.“ Pri viere platí, že svetlo možno dosiahnuť jedine meditáciou vôle. Samotný intelekt nedokáže nájsť cestu, pretože je v tomto prípade determinovaný vôľou. Jedine keď ho touto cestou previedla vôľa, je schopný spätnej reflexie toho, k čomu došlo.

Taký istý zákon platí od prvotného pohybu viery až k najvyššiemu stupňu mystickej kontemplácie. Celá cesta je zvyčajne absolvovaná v tme. Dostáva sa nám svetla jedine v miere, v akej sa stále viac prostredníctvom pokory a lásky odovzdávame Bohu. Nie je to tak, že najprv vidíme a potom konáme: konáme, potom vidíme. Jedine slobodným podriadením sa temnej viere môžeme dospieť k svetlu chápania: credo ut intelligam. A preto sa človek, ktorý chce vidieť jasne predtým, než uverí, nikdy nevydá na cestu.

 

 

1) Commentarium in Epistolam ad Romanos, cap. 10, lectio ii.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: