Archive for the ‘3. Poézia’ Category

Thomas Merton: Tri básne

8 januára, 2010

 

 


 

 

The Old Monk Is Turned Loose

 

The old monk is turned loose

And can travel!

He’s out to see the world.

What progress in the last thirty years!

But his mode of travel

Is still the same.


 

Starý mních je slobodný


Starý mních je slobodný

A môže cestovať!

Vybral sa obzrieť si svet.

Aký to pokrok po tridsiatich rokoch!

No jeho spôsob cestovania

Je stále ten istý.

 

 

Wisdom


 

I studied it and it taught me nothing.

I learned it and soon forgot everything else:

Having forgotten, I was burdened with knowledge –

The insupportable knowledge of nothing.

 

How sweet my life would be, if I were wise!

Wisdom is well known

When it is no longer seen or thought of.

Only then is understanding bearable.


 

Múdrosť


Študoval som ju a nenaučila ma nič.

Učil som sa jej a čoskoro som na všetko ostatné zabudol:

A v tomto zabudnutí som sa ocitol zavalený poznaním –

Neznesiteľným poznaním ničoho.

Aký krásny by bol život, keby som bol múdrym!

Skutočne múdri sme vtedy,

Keď na múdrosť nepozeráme a nepremýšľame nad ňou.

Len vtedy je poznanie znesiteľné.

 

 

 

 

 


Báseň bez názvu


Celá teológia je akoby narodeninami

Každý kto sa narodí

Prichádza na svet ako otázka

Na ktorú staré odpovede

Nestačia.

Narodenie je otázkou a zjavením.

Územím zrodenia je raj

A my sa rodíme tisícky míľ

Od domova.

Raj v nás plače

A my sa vzďaľujeme.

Toto je teológia

Našich narodenín.

Nejasná teológia

Na schodoch stanice v Cincinnati:

Pýta sa ma chladný december

Roku 1941. Malá vločka

Sa roztopí na mojich mihalniciach ako tušenie

A vzápätí mizne zabudnutá.

(Za riekou sa zhmotnil môj zámer

Je teplo, žiadostivý plač

Za riekou

Nebo narieka.)

Nebo narieka bez príčiny

Naveky ak nenájdem otázku

Ktorá ma hľadá

Všetky brány sú zatvorené

Kláštor je chladný

No všetko je tu určité:

Oheň vždy tlie

Uprostred.

Fort Thomas Kentucky

V roku vojny

Je ako Betlehem, hmlistý,

No nie taký nevinný.

A aj ja som väzňom

Teológie vôle

Kým na sever odo mňa otázka

Narieka v snehu

Lebo ja som (už zostanem)

Človekom bez pochybností

Odriekajúcim si luxus otázok.

Múdrosť rastie ako kvet

Obracia nevinnú tvár

So sladkou milosťou

Na juh a na západ

A čo ročné obdobia

Slnko a dážď a mníšky

Nevedia.

Som rozhodnutý

Postaviť desať náuk z kameňa

V kamennej záhrade Edenu

Neznámy kvet ma väčšmi miluje

A ja o tom neviem

Oheň uprostred

Je predsa len stále tu

A tlie.

Nebo je vtákom

S prekrásnymi krídlami

Jeho let otázkou

Hľadaním juhu

Pre kohosi.

Teológia je niekedy chorobou

Zlomeným krkom otázok

Bezmocnou neistotou

Na elektrickom lôžku

Vták nájde túto pochybnosť

Zmietanú horúčkou

A vie: „Si mojou spásou

A ja tvojou odpoveďou –

Ak máš otázku.“

Spievať značí nadýchnuť sa

K vete ako „Chcem sa uzdraviť.“

„Nenarodil som sa zbytočne

A ani ty nie:

Nebo nikdy neplače

Pre nič.“

„A územie samoty

Je láskou. Územie pochybnosti:

Je to tak?“

Takže celá teológia

Je akoby narodeninami

Cestou domov, tam kde sme

Zvestovaním a Edenom

Kde dve stratené otázky

Krúžia na jedinej dráhe

Uprostred prázdna.

Je toto odpoveď?

Nik sa nenarodí

Zo seba: chce to viac než jedného.

Každé narodeniny

Majú svoju vlastnú teológiu.