Múdrosť púšte

 

V štvrtom storočí nášho letopočtu boli púšte Egypta, Palestíny, Arábie a Perzie obývané ľuďmi, ktorí po sebe zanechali zvláštny odkaz. Boli to prví kresťanskí pustovníci, ktorí opustili mestá pohanského sveta a odišli žiť v samote. Prečo sa tak rozhodli? Existovalo množstvo rôznych dôvodov, ale všetky možno zhrnúť do jediného slova: išlo o hľadanie „spasenia.“ A čím bolo spasenie? Celkom určite to nebolo niečo, čo by hľadali v čisto vonkajšej konformite so zvykmi a požiadavkami akejkoľvek sociálnej skupiny. V tých časoch si boli ľudia veľmi dobre vedomí striktne osobného rozmeru spásy. Spoločnosť – čiže pohanskú spoločnosť obmedzenú na bytie „v tomto svete“ – považovali za potápajúcu sa loď, z ktorej mal každý človek sám za seba plávať za prežitím. Nebudeme diskutovať o správnosti takéhoto presvedčenia: teraz záleží na tom, že to bol fakt. Títo ľudia verili, že nechať sa voľne unášať, v zmierení s princípmi a hodnotami danej spoločnosti, bola jednoducho úplná katastrofa. Skutočnosť, že Panovník bol momentálne kresťanom a že „svet“ spoznával kríž ako symbol pozemskej moci, ich len utvrdzovala v ich rozhodnutí.

Tento útek sa nám môže javiť ako paradox, keďže najväčšie rozmery (takmer by som napísal hystériu) dosiahol práve vtedy, keď sa „svet“ stával oficiálne kresťanským. Zdá sa, že títo ľudia, podobne ako niektorí moderní myslitelia ako Berďajev, neverili v niečo také ako „kresťanský štát“. Zdá sa, že pochybovali o takom spojení kresťanstva a politiky, ktoré by prinieslo skutočne kresťanské spoločenstvo. Inými slovami, pre nich bolo jediné kresťanské spoločenstvo duchovné a ležiace mimo tento svet: Mystické Telo Kristovo. Boli to celkom určite extrémne názory a je takmer škandalózne pripomínať ich dnes, keď je kresťanstvo zo všetkých strán napádané pre negativizmus a únik pred svetom, neponúkajúc nijaké riešenia reálnych problémov. Nezostávajme však príliš na povrchu. Púštni Otcovia sa v skutočnosti konfrontovali s „problémami svojej doby“ v tom zmysle, že patrili medzi tých niekoľkých, ktorí predbiehali svoju dobu a razili cestu novému človeku a novej spoločnosti. Reprezentovali to, čo moderní filozofi spoločnosti (Jaspers, Mumford) nazývajú objavením sa „centrálnej osobnosti“, predchodcu modernej ľudskej osobnosti. Osemnáste a devätnáste storočie so svojim pragmatickým individualizmom znevážili a degradovali psychologické dedičstvo centrálnej osobnosti, vychádzajúce z odkazu Púštnych Otcov a iných kontemplatívcov, a pripravili pôdu pre veľký úpadok v podobe psychológie masy, ktorú môžeme pozorovať dnes.

Útek týchto ľudí do púšte nebol ani čisto negatívnym, ani čisto individualistickým. Neboli to vzbúrenci voči spoločnosti. Púštni Otcovia nechceli spadať pod vládu iných, no netúžili ani vládnuť iným. Neunikali ani z ľudského spoločenstva – samotný fakt, že si tieto „slová“ navzájom odovzdávali ako radu, poukazuje na to, že boli eminentne spoločenskí. Spoločnosť, akú hľadali, bola spoločnosťou, kde si boli všetci skutočne rovní, kde jedinou autoritou pod Bohom bola autorita múdrosti, skúsenosti a lásky. Samozrejme, uznávali miernu, hierarchickú autoritu svojich biskupov: no tí boli priďaleko a pramálo sa vyjadrovali k tomu, čo sa dialo na púšti, až do vypuknutia veľkého origénskeho sporu na konci štvrtého storočia.

Čo Púštni Otcovia hľadali najväčšmi, to bolo ich pravé Ja v Kristovi. Kvôli tomu museli absolútne odmietnuť falošné, formálne Ja, zrodené pod vplyvom spoločenských síl „sveta“. Hľadali cestu k nezmapovanému a slobodne zvolenému Bohu, nie k Bohu zdedenému po iných, ktorí ho zmapovali vopred. Hľadali Boha, ktorého mohli nájsť sami a ktorý im nebol daný v definitívnej, overenej podobe inými. Neodmietali pritom ktorúkoľvek z dogiem kresťanskej viery: prijímali ich a osvojili si ich v tej najjednoduchšej a najzákladnejšej podobe. Boli však príliš mierni (prinajmenšom spočiatku, v časoch ich jednoduchej múdrosti), aby sa zúčastňovali teologických sporov. Ich útek do vyprahnutej púšte znamenal aj ich neochotu uspokojovať sa s argumentmi, konceptmi a verbalizmom.

Takouto cestou sa evidentne mohol vybrať len niekto veľmi ostražitý a pozorný voči orientačným bodom v nepreskúmanej divočine. Pustovník musel byť človekom zrelým vo viere, pokorným a odosobneným až v miere, ktorá je vlastne hrozná. Duchovná skaza niektorých premrštených vizionárov púšte svedčí o nebezpečenstvách, stelesnených v opustených kostrách belejúcich sa v piesku. Púštny Otec si nemohol dovoliť byť iluministom. Nemohol si dovoliť riskovať pripútanosť k vlastnému egu alebo nebezpečné opojenie vôľou. Nemohol si ponechať ani najmenší súvis so svojim povrchným, prchavým a sebadeštrukčným Ja. Musel stratiť sám seba vo vnútornej, skrytej skutočnosti svojho transcendentného, tajomného, nedokonale poznaného Ja, strácajúceho sa v Kristovi. Musel zomrieť pre svet pominuteľných hodnôt, tak ako pre ne zomrel Kristus na kríži, a spoločne s Ním vstať z mŕtvych vo svetle úplne nového poznania. Preto život obetovania, ktorý začínal jasným odstúpením, oddeľujúc mnícha od sveta. Život pokračoval „pokáním“, ktoré ho učilo ľútosti nad bláznovstvom oddanosti fiktívnym hodnotám. Život v samote a práci, chudobe a pôste, milosrdenstve a modlitbe, ktorý umožňoval zapudiť svoje staré, povrchné Ja a trvalo sa zjavovať pravému, tajnému Ja, v ktorom veriaci a Kristus boli „jedným Duchom“.

A napokon, na konci tohto strádania, bola „čistota srdca“ – jasná a nezakrytá vízia pravého stavu vecí, intuitívne uchopenie vlastnej vnútornej reality, ukotvenej, alebo skôr rozplývajúcej sa, v Bohu skrz Krista. Plodom bol quies: „pokoj“. Nie pokoj tela, ani zameranie sa povzneseného ducha na určitý bod alebo vrchol svetla. Púštni Otcovia neboli, z väčšej časti, extatikmi. Neboli tými, ktorí by po sebe zanechali niekoľko zvláštnych a mätúcich príbehov, odvádzajúcich od pravej podstaty. „Pokoj“, aký títo ľudia hľadali, bol jednoducho múdrosťou a rozvahou bytosti, ktorá sa viac nemusí zaoberať sama sebou, pretože ju vedie dokonalosť slobody, obsiahnutá v jej vnútri. A kam ju vedie? Kamkoľvek sa to Láske, alebo Božiemu Duchu, zdá byť vhodné. Pokoj bol teda formou prostej ne-situovanosti a ne-zámernosti, ktoré sa viac nezaoberali falošným či obmedzeným „Ja“. V pokoji, majúc dokonalé „Nič“, spočíva duch; v tajomstve, nad „Všetkým“ – bez toho, aby sa zaoberal tým, čo má.

Preto majú Púštni Otcovia v mnohých ohľadoch veľa spoločného s indickými jogínmi a zen-budhistickými mníchmi Číny a Japonska. Ak by sme ich životy chceli uzrieť v Amerike dvadsiateho storočia, našli by sme ich na zvláštnych miestach v ústraní. Takýchto bytostí je dnes žalostne málo. Celkom určite sa nimi nehemžia chodníky Štyridsiatejdruhej alebo Broadwaya. Azda by sme niekoho takého našli medzi Indiánmi Pueblo alebo Navahmi: no tu by išlo o niečo celkom iné. Našli by ste tam jednoduchosť a jednoduchú múdrosť: no v primitívnej spoločnosti. U Púštnych Otcov ide o evidentnú roztržku s konvenčným, akceptovaným spoločenským pozadím, s úmyslom plávať o vlastný život do trhliny iracionality.

Hoci by sa odo mňa dalo očakávať tvrdenie, že takýchto ľudí je možné nájsť v niektorých z našich kláštorov, bol by som radšej opatrný. V našom prípade sa často jedná o ľudí, ktorí odchádzajú zo spoločnosti „tohto sveta“, aby lepšie zapadli do inej spoločnosti, do cirkevnej rodiny. Vymieňajú hodnoty, princípy a zvyky jedného spoločenstva za hodnoty, princípy a zvyky spoločenstva iného. A keďže už máme za sebou niekoľko storočí kláštornej tradície, vrhá to na celú vec trochu iné svetlo. Spoločenské „normy“ mníšskej rodiny sa takisto stávajú konvenciou a žiť podľa nich už neznamená onen skok do prázdna – akurát radikálnu zmenu zvykov a noriem. Slová a skutky Púštnych Otcov sa natoľko stali súčasťou kláštornej tradície, že sa už pre nás stávajú stereotypmi a my nie sme schopní vnímať ich nádhernú originalitu. Zakonzervovali sme ich v našich návykoch a dôsledne sme sa tak obrnili voči akejkoľvek forme duchovného šoku z ich nekonvenčnosti.

Púštni Otcovia boli pioniermi, ktorí nemali na čo nadviazať, s výnimkou niektorých prorokov, akými boli napríklad Svätý Ján Krstiteľ, Eliáš, Elizeus a napokon aj apoštoli, ktorí im tiež slúžili ako vzor. Inak bol ich nový život „anjelským“ a oni kráčali nevychodenými cestami neviditeľných duchov. Ich cely boli pecami babylonskými, v ktorých sa uprostred plameňov ocitali spoločne s Kristom.

Nehľadali súhlas u svojich súčasníkov, ani sa nesnažili vyprovokovať ich nesúhlas, pretože názory ostatných pre nich nehrali veľkú rolu. Nemali nijakú pevnú doktrínu slobody, no v skutočnosti boli slobodnými, pretože za slobodu platili jej cenu.

V každom prípade skoncentrovali títo Otcovia pre seba veľmi praktickú a nenáročnú múdrosť, ktorá je súčasne jednoduchá a nadčasová a ktorá nám umožňuje opäť sa vrátiť k prameňom, ktoré znečistilo alebo celkom zahatalo naše novodobé technologické barbarstvo. Súčasnosť nevyhnutne potrebuje takúto jednoduchosť.

Čo nám môže dať let na Mesiac, ak nedokážeme prekonať priepasť oddeľujúcu nás od nás samých? Toto je tá najdôležitejšia cesta za poznaním a bez nej sú všetky ostatné cesty nielen celkom zbytočné, ale aj katastrofálne. Dôkaz: väčšina cestovateľov a dobyvateľov renesancie predstavovala ľudí, ktorí boli schopní toho, čo vykonali, azda práve preto, že sa odcudzili sami sebe. Podmaňujúc si menej vyvinuté svety, vniesli do nich prostredníctvom sily svojich zbraní jedine svoju vlastnú nestabilitu a odcudzenie. Výnimky ako Fray Bartolome de las Casas, Svätý František Xaverský alebo Matheus Ricci len potvrdzujú toto pravidlo.

Púštni Otcovia trvali na ľudskosti a „obyčajnosti“. Mohlo by sa zdať, že ide o paradox, no ide o dôležitý moment. Ak sa nad tým zamyslíme, potom vidíme, že odísť do púšte kvôli tomu, aby bol človek výnimočný, znamená vziať si so sebou aj svet ako vnútornú mierku vecí. Výsledkom nebude nič než kontemplovanie seba a porovnávanie sa s negatívnym obrazom sveta, ktorý človek odmietol. Niekoľkí mnísi z púšte to aj spravili a jediným výsledkom ich problémov bola strata duševného zdravia. Prostí ľudia, ktorí svoje dlhé životy prežili uprostred piesku a skál, tak robili len preto, pretože prišli do púšte, aby sa stali sebou samým, svojím obyčajným Ja, a zabudli na svet, ktorý ich od svojho Ja oddeľoval. Nejestvuje nijaký iný vážny dôvod pre to, aby si človek zvolil samotu alebo odlúčenie od sveta. A opustiť svet tak znamená pomôcť ho zachrániť tým, že zachránim sám seba. To je cieľ, a veľmi dôležitý. Koptskí pustovníci, opúšťajúci svet ako sa opúšťa potápajúca sa loď, nechceli zachrániť len sami seba. Vedeli však, že nedokážu nikomu pomôcť, ak sa budú ponárať spoločne s potápajúcim sa plavidlom. No keď položili nohu na pevnú zem, všetko sa zmenilo. Potom už nemali len silu, ale priam povinnosť viesť celý svet do bezpečia.

Toto je ich paradoxný odkaz dnešnej dobe. Bolo by asi prehnané tvrdiť, že dnešná doba by potrebovala podobné hnutie ako to, v rámci ktorého ľudia odchádzali do púští Egypta a Palestíny. Naša doba je určite súca pre pustovníkov. No len opakovať jednoduchosť, skromnosť a modlitby týchto jednoduchých duší nebude úplnou a postačujúcou odpoveďou. Musíme ich prekročiť a prekročiť aj všetkých tých, ktorí v kontexte svojej doby prekročili jej hranice. Musíme sa oslobodiť svojím vlastným spôsobom zo zajatia sveta, ktorý sa potáca do záhuby. No náš svet sa líši od ich sveta. Naše pohltenie vo svete je úplnejšie. Naše nebezpečenstvá sú omnoho hrozivejšie. Náš čas je azda kratší, než si myslíme.

Nemôžeme robiť presne to isté, čo robili oni. No musíme byť rovnako dôslední a neľútostní v našom rozhodnutí zbaviť sa všetkých duchovných reťazí a neautentických pohnútok, nájsť svoje pravé Ja, objaviť a rozvinúť našu neodcudziteľnú duchovnú slobodu a využiť ju na vybudovanie Kráľovstva Nebeského na zemi. Toto nie je miesto na špekulácie o tom, čo by malo naše veľké a tajomné poslanie zahŕňať. To zostáva aj naďalej neznáme. Poviem len, že sa potrebujeme od týchto ľudí zo štvrtého storočia naučiť, ako ignorovať predsudky, odmietať nátlak a ako sa nebojácne vydať v ústrety neznámemu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: