Tvorivosť ticha

 

Predstavme si človeka alebo skupinu ľudí, sediacich osamote alebo spoločne na tichom mieste, bez zvukov rádia alebo hudby, v úplnom tichu hodinu alebo aspoň pol hodinu. Nerozprávajú. Nemodlia sa nahlas. Nemajú pred sebou papiere ani knihy. Nečítajú a nepíšu. Ničím sa nezamestnávajú. Jednoducho vstupujú do seba, nie aby analyticky mysleli, objavovali, organizovali alebo plánovali, ale prosto aby boli. Chcú sa zjednotiť v tichu. Chcú sa zjednotiť, znovuobjaviť sa v jednote myslenia, vôle, pochopenia a lásky, ktorá presahuje slová, analýzy a dokonca i naše vedomé myšlienky. Nechcú sa modliť svojimi ústami, ale mlčiacimi srdcami a navyše aj tou najhlbšou podstatou svojej bytosti.

Čo by asi moderných ľudí priviedlo k takémuto konaniu?

Je za tým ľudská potreba ticha, reflexie a ponorenia sa do svojho vnútra? Chcú sa vymaniť z hluku a z napätia moderného života, prinajmenšom na chvíľu, aby tak uvoľnili svoju myseľ a vôľu a zažili vitálny pocit vnútornej jednoty, zmierenia a integrácie?

Sú to celkom určite dobré motívy. No pre kresťana jestvujú ešte hlbšie motívy. Kresťan si môže uvedomiť, že Boh ho pozýva k obdobiam ticha, reflexie, meditácie a „načúvania“. V našom poňatí je azda kresťanský život príliš urozprávaný, príliš činorodý. Naša služba Bohu a Cirkvi nespočíva len v rozprávaní a konaní. Môže tiež spočívať v obdobiach mlčania, načúvania a čakania. V dnešnej agresívnej a nepokojnej dobe môže byť veľmi dôležité vrátiť sa k meditácii, tichej vnútornej zjednocujúcej modlitbe a k tvorivému kresťanskému tichu.

Ticho má mnoho rozmerov. Môže byť úpadkom, únikom či stratou seba samého, alebo sprítomnením, uvedomením, zjednotením, sebaobjavovaním. Negatívne ticho zahmlieva a zneisťuje našu identitu a my upadáme do snenia alebo zneisťujúcich obáv. V pozitívnom tichu sa koncentrujeme a uvedomujeme si, kým sme, kým by sme mali byť a aká je vzdialenosť medzi týmito dvoma stavmi. Pozitívne ticho tak vedie k vedomej voľbe a k tomu, čo Paul Tillich nazval „odvahou byť“. Z dlhodobej perspektívy si disciplína tvorivého ticha vyžaduje istý druh viery. Pretože keď sa ocitáme sami sebe tvárou v tvár v samote hĺbky nášho bytia, musíme čeliť množstvu otázok o hodnote našej existencie, reálnom stave našich záväzkov, autenticite nášho každodenného života.

Ak sme neustále v pohybe, neustále zamestnaní napĺňaním našich spoločenských rolí, pasívne unášaní prúdom reči, v ktorom ľudia plynú po celý deň, potom sa nám azda podarí uniknúť nášmu hlbšiemu „Ja“ a ním kladeným otázkam. Môžeme sa viac či menej zmieriť so svojou vonkajšou identitou, s naším spoločenským ja, vytváraným interakciou s ostatnými v každodenných záležitostiach bežného života. No nezávisle na tom, akí otvorení a čestní budeme vo vzťahom k iným, toto spoločenské ja nutne obsahuje prvok umelosti. Vždy ide o istú masku. Aj v prípade americkej otvorenosti, jednoduchosti, prívetivosti a humoru ide často len o fasádu. Niektorí ľudia majú skutočne takú povahu. Iní sa len naučili hrať túto rolu kvôli spoločenskej akceptácii. Nie je to však čistá pretvárka: vyžaduje sa to od nás. Dávame si však niekedy šancu uvedomiť si, že táto rozprávajúca, usmievajúca sa, neurčitá osoba, v mene ktorej vystupujeme, nemusí byť nevyhnutne našim pravým „Ja“? Dávame si šancu spoznať aj čosi hlbšie? Dokážeme si pripustiť, že nás azda vôbec nezaujímajú všetky tie reči? Keď mlčíme, nielen niekoľko minút, ale niekoľko hodín, môžeme si uvedomiť prítomnosť čohosi znepokojujúco cudzieho v nás, svojho „Ja“, ktoré je zároveň „mnou“ i niekým iným. „Ja“, ktoré nie je celkom vítané, pretože sa tak výrazne líši od každodennej osoby, ktorú sme stvorili v styku s inými – a v nevernosti sebe samému.

Je v nás mlčiace „Ja“, znepokojujúce práve preto, lebo mlčí: nemožno ho vysloviť. Musí zostať v tichu. Artikulovať ho, vyjadrovať ho v jazyku znamená falšovať ho a v istom zmysle ho ničiť.

Otvorene si pripusťme, že naša kultúra nám v mnohých rysoch pomáha unikať tomuto vnútornému, tichému „Ja“. Žijeme neustále obklopení šumom hlasov, hudby, premávky alebo ruchu okolia. Sme ponorení do prúdu zvukov a slov, do neurčitého šumu, v ktorom je naše vedomie napoly bdelé: nedá sa povedať, že uvažujeme, ani neodpovedáme na vzruchy, sme proste tam. Nie sme ani celkom prítomní, ani nie sme preč; nie sme ani v sebe, ani naplno k dispozícii. Nedá sa povedať, že by sme sa na niečom podieľali, a vlastne by sme si mali aspoň napoly uvedomovať naše odcudzenie a otrávenosť. Cítime však isté uspokojenie z nejasného pocitu, že sme „súčasťou“ niečoho, aj keď toto niečo nedokážeme jasne definovať – a možno by sme ho radšej definovať nechceli, ani keby sme to dokázali. Plynieme vo všeobecnom ruchu. Rezignovaní a nezúčastnení, našu nemysliacu myseľ okupuje hudobná kulisa a reklama z rádia, ktoré tvoria našu „skutočnosť“.

To však samozrejme ešte nestačí na to, aby sme úplne zabudli na naše druhé, nevítané „Ja“, ktoré v nás zostáva v tak veľkej miere neuvedomené. Znepokojujúca prítomnosť nášho hlbšieho „Ja“ sa neustále presadzuje až na hranice vnímania. Aby sme túto prítomnosť zahnali, potrebujeme konkrétnejšie stimuly a rozptýlenia, alkohol, drogy, hry, rutinu predvádzania nášho odcudzenia a problémov. Na istý čas to zaberá a my zabúdame na to, kým sme.

Toto všetko možno opísať ako „hluk“, ako ruch, prekrývajúci hlbokú, skrytú a vytrvalú potrebu nášho vnútorného „Ja“.

S týmto našim vnútorným „Ja“ sa musíme zosúladiť v tichu. Kvôli tomu si máme voliť ticho. V tichu si uvedomujeme a vyrovnávame sa s priestorom, ktorý delí hĺbky našej bytosti od povrchu, nezodpovedajúcemu tomu, kým v skutočnosti sme. Potrebujeme sa vyrovnať so sebou, aby sme zo seba mohli vyjsť k iným, nielen s maskou priateľstva, ale so skutočným vzťahom a autentickou láskou.

Ak sa obávame samoty a ticha, je to azda pre našu nepriznanú stratu viery vo vnútorné zmierenie. Ak stratíme vieru vo vyrovnanosť so sebou samým v samote a tichu, nikdy nebudeme celkom schopní čeliť tomu, akí skutočne sme. A tak zotrvávame v pohybe bez chvíle zastavenia. A tento útek pred sebou samým, ako poznamenal švajčiarsky filozof Max Picard, je „útekom pred Bohom.“ Napokon, Boh prehovára v hlbinách nášho vedomia, a ak odmietame otvoriť sa a nazrieť do týchto hĺbok, potom zároveň odmietame stretnutie s Bohom, ktorý je v nás prítomný. Toto odmietnutie je čiastočným priznaním, že nechceme, aby bol Boh Bohom, ako nechceme, aby sme boli svojim pravým „Ja“.

Tak ako máme svoju povrchnú, vonkajšiu masku, stvorenú zo slov a skutkov, ktoré celkom nereprezentujú to, čo je v nás, tak aj veriaci mávajú Boha, stvoreného zo slov, pocitov a upokojujúcich sloganov, ktorý je skôr výtvorom náboženskej a spoločenskej rutiny než Bohom viery. Takýto „Boh“ sa môže stať náhradou za pravdu neviditeľného Boha viery, a hoci sa nám tento upokojujúci obraz môže zdať byť skutočný, v skutočnosti ide o formu modly. Jeho hlavnou funkciou je uchrániť nás pred stretnutím s našim skutočným vnútorným „Ja“ a so skutočným Bohom.

Ticho je teda podstatné aj pre náš život viery a pre to najhlbšie stretnutie s Bohom. Nemôžeme neustále rozprávať, nahlas sa modliť, presviedčať, zdôvodňovať alebo púšťať náboženskú hudbu. Veľká časť z nášho dobre mieneného vnútrocirkevného dialógu je v skutočnosti dymovou clonou a únikom. Často ide jednoducho o sebauspokojovanie a výsledkom býva sebaospravedlnenie. Namiesto stretnutia s Bohom v nahej viere, v ktorej sa pred ním obnažuje naša najvnútornejšia bytosť, vykonávame vnútorný rituál, ktorého poslaním je len potláčanie úzkosti.

Najčistejšia viera musí byť preverená tichom, v ktorom načúvame nečakanému, v ktorom sa otvárame tomu, čo ešte nepoznáme a v ktorom sa pomaly a vytrvalo pripravujeme na deň, v ktorý dosiahneme novú úroveň Božej blízkosti. Skutočná nádej musí byť preverená tichom, v ktorom musíme čakať na Pána v poslušnosti bezpodmienečnej viery. Izaiáš zaznamenáva Jahveho slová k svojmu neposlušnému ľudu, ktorý Ho vždy zrádzal kvôli bezcenným politickým a vojenským spojenectvám. „Návratom a pokojnosťou budete oslobodení, v tichosti a dôvere je vaša sila“ (Izaiáš 30:15). Je to myšlienka, že viera si vyžaduje utíšenie sporných záležitostí a stratégií. Viera si vyžaduje vnútornú dôveru, prinášajúcu celistvosť, jednotu, pokoj, pocit bezpečia. Tu možno vidieť tvorivú schopnosť a plodnosť ticha. Ticho nám nedáva len možnosť lepšie porozumieť sebe samým, dosiahnuť správnejšiu a objektívnejšiu perspektívu, v akej vnímame vlastný život vo vzťahu k životom druhých: ticho z nás robí celok, ak mu to dovolíme. Ticho pomáha zjednotiť izolované a rozptýlené energie fragmentárnej existencie. Pomáha nám koncentrovať sa na cieľ, ktorý nezodpovedá len hlbokým potrebám našej bytosti, ale aj Božiemu zámeru s nami.

Ide o naozaj zásadnú vec. V povrchnom živote, keď sme stále mimo seba, nikdy nie celkom „so“ sebou, keď sme rozptýlení do množstva smerov v rôznych plánoch a projektoch, robíme zrazu množstvo vecí, ktoré vlastne ani robiť nechceme, hovoríme veci, o ktorých v skutočnosti nie sme presvedčení, potrebujeme veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme, vyčerpaní pre niečo, o čom si skryto myslíme, že pre náš život nemá cenu a zmysel: „Čo vážite striebro za to, čo nie je chlieb, a svoju robotu za to, čo nesýti?“ (Izaiáš 55:2).

Psychológ Erich Fromm poukázal na to, že toto vnútorné protirečenie, pochádzajúce z odcudzenosti a frustrácie amerického spôsobu života, je jedným z koreňov násilia v našej spoločnosti. Sme v konflikte so sebou samým a únik hľadáme vo fantáziách a násilnostiach. Ide jednoducho o vonkajší prejav vnútorného ruchu a hnevu, ktoré nás napĺňajú, pokiaľ ignorujeme požiadavky nášho najvnútornejšieho, skutočného „Ja“ a Boha, ktorý je v nás.

V mnohých náboženstvách malo praktizovanie tichej meditácie vždy veľký význam. Platí to najmä o hinduizme a budhizme, v ktorých je umenie meditácie a kultivácie vnútorného ticha kľúčom ku všetkému. Platí to však aj o kresťanstve. V katolíckej kláštornej tradícii sa vždy zdôrazňovala dôležitosť tichej meditácie Božieho slova. Kvakeri vždy pripisovali veľkú dôležitosť spoločnému načúvaniu vnútorným hnutiam Ducha. Ešte aj Dietrich Bonhoeffer, apoštol radikálneho a „sekulárneho“ kresťanstva, pripomínal dôležitosť ticha. Vo svojich listoch z väzenia písal o svojom odpore k povrchnému väzenskému klebeteniu: „Zdá sa, že všetci tu indiskrétne zverejňujú svoje súkromné záležitosti, bez ohľadu na to, či to ostatných zaujíma, hlavne preto, aby počúvali seba samých. Je to takmer fyzická potreba, no ak ju na niekoľko hodín potlačíte, ste si neskôr vďační, že ste sa jej nepoddali.“ A dodáva, že sa cítil trápne pri spôsobe, akým sa tu ľudia „ponižovali“ len preto, aby sa počuli rozprávať. A  nejavili pritom záujem o hlbšiu formu komunikácie, k akej dochádza, keď sa zveríme s najintímnejšími záležitosťami dôvernému priateľovi.

Závažnejší je Bonhoefferov postreh, že samotná Cirkev sa prepožičiava prázdnym rečiam. Cirkev v boji o vlastné prežitie a vplyv podľa neho spravila zo sebapotvrdzovania cieľ osebe. Cirkev rozpráva stále viac a viac o sebe a stále viac a viac pre seba, a stále menej o Kráľovstve. Cirkev tak podľa neho „premeškáva príležitosť hlásať slovo zmierenia ľudstvu a celému svetu.“ Bonhoeffer predvídal, že to privedie Cirkev – všetky cirkvi – do sféry ticha, zmätku a bezmocnosti, v ktorej „sa tradičný jazyk nevyhnutne stane bezmocným a zmĺkne.“ Či sa nám to páči alebo nie, či už sa nám to darí alebo nedarí chápať, vstúpili sme do zvláštnej fázy neistoty a premeny, v ktorej nielen jednotliví kresťania, ale aj samotné cirkvi vo veľkej miere zmĺknu. Pochopiteľne dôjde k značnému odporu k takémuto stavu a mnohí budú dvíhať svoj hlas stále hlasnejšie, nie ani tak v kázaní Božieho Kráľovstva, ako skôr v poukázaní na svoju prítomnosť a v dokazovaní toho, že oni sami a ich cirkvi sú hodní pozornosti. Bonhoeffer múdro predvídal, že skutočným cieľom tejto fázy relatívneho ticha bude prehĺbenie modlitby, návrat ku koreňom bytia, so zámerom opätovne získať od Boha nové slová a nové spôsoby hlásania nie nášho, ale Jeho posolstva.

„Kresťanstvo sa teraz bude venovať len modlitbám za a konaniu dobra našim blízkym. Kresťanské myslenie, kázanie a organizácia sa musia znovu zrodiť z tejto modlitby a z tohto konania.“ Dodáva, že z tejto tichej modlitby a práce povstane úplne nový jazyk viery. „Ešte stále sme v procese premeny a každý pokus urýchliť veci len oddiali pretvorenie a očistenie Cirkvi. Nie je na nás ohlásiť ho, no príde deň, keď budú ľudia povolaní vysloviť Božie slovo s takou silou, ktorá premení a obnoví svet. Bude to nový jazyk, ktorý ľudí vydesí a zároveň uchváti svojou mocou, (…) jazyk, ktorý prehlási zmierenie Boha s človekom a príchod Jeho Kráľovstva. Až dovtedy bude kresťanstvo tiché a skryté, no budú tu tí, ktorí budú kázať a konať dobro a čakať na deň, o ktorom rozhodne Boh sám.“