Archive for the ‘2. Denník’ Category

Thomas Merton: Jonášove znamenie

8 januára, 2010

Thomas Merton: The Sign of Jonas

Jonášove znamenie

Prvá časť

Slávnostný sľub

December 1946 až december 1947

Tento Denník začína v období, keď som bol v kláštore päť rokov. To znamená, že som sa blížil k záveru môjho obdobia jednoduchých sľubov a pripravoval som sa na zloženie slávnostných sľubov a na zotrvanie v kláštore nadobro.

Keď vstúpite do cisterciánskeho kláštora, strávite istý čas ako postulant. Potom ste dva roky novicom a počas nich sa snažíte oboznámiť sa s princípmi trapistického spôsobu života a zistiť, či sa hodíte alebo nehodíte  pre kláštorný život. Potom skladáte dočasné jednoduché sľuby na obdobie troch rokov. Tie slúžia na predĺženie skúšobnej lehoty. Ak po týchto piatich skúšobných rokoch túžite odísť, môžete tak úplne slobodne urobiť. Ak zostanete, skladáte slávnostné doživotné sľuby. Týmito sľubmi zasvätíte celý svoj život v kláštore Bohu. Potom už proste zabudnete na návrat do sveta.

Z Božej milosti bolo pre mňa jednoduché zabudnúť na svet, len čo som ho opustil. Nikdy som nezatúžil vrátiť sa. Lenže často som uvažoval, či nemám ísť do nejakého iného kláštora. To bolo tým, čo poznáme ako „pokušenie“. No v čase, keď som začal písať tento Denník, som si nebol celkom istý, či to je alebo nie je pokušenie. A z tohto titulu som bol pre svojich duchovných učiteľov poriadnou otravou.

V tom čase som považoval za zaťažujúci fakt, že Dom Frederic, ktorý bol vtedy opátom, chce odo mňa, aby som napísal veľa kníh. Pravdepodobne ma to zaťažovalo menej, než som si myslel. V každom prípade som musel napísať veľa kníh, z ktorých niektoré boli hrozné.

V decembri roku 1946 som dostal správu od newyorského vydavateľa, že jedna z týchto kníh bola prijatá. Kniha sa volala Sedemstupňová hora1) a bola autobiografiou. Ukázalo sa, že sa stala vcelku populárnou. Myslel som si, že taká bude, no len nerád som to pripúšťal, lebo by to mohla byť pýcha. A možno aj bola.

(Pamätám si, že ako novic, predtým, než som napísal tú knihu, som išiel na spoveď a vyznal som sa ako z pokušenia zo zámeru napísať autobiografiu. Spovedník to považoval za náramne smiešne. „Ha-ha-ha,“ zasmial sa „keď Chesterton písal svoju autobiografiu, ukázal ju jednému z priateľov a ten mu povedal, že za veľa nestojí. Ak sa to stalo Chestertonovi, čo sa stane tebe…?“ A, pochopiteľne, pri niekoľkých príležitostiach mi čitatelia tejto knižky povedali, že za veľa nestojí. Nehovorím, že som očakával, že to bude dobrá kniha; hovorím len, že som očakával, že bude populárna.)

Celú tú dobu som študoval teológiu a bol som klerikom nižšieho stupňa. Aby som bol presný, bol som vysvätený za exorcistu na Sviatok Sv. Michala a Všetkých Anjelov roku 1946, a vyzeralo to tak, že sa nestanem kňazom ani za sto rokov.

Napokon som, na Sviatok Sv. Jozefa 19. marca 1947, zložil slávnostné sľuby.

Po sľuboch som sa nestal lepším mníchom, než som bol predtým, a naďalej som sa trápil presne tými istými vecami a trápil som sa písaním knihy The Waters of Siloe, v ktorej dôležito deklamujem, ako by sa mali mnísi správať, ak chcú byť mníchmi. Začínam si uvedomovať, aká opovážlivosť to bola. Dôvodom, pre ktorý som knihu napísal, bol ten, že Dom Frederic chcel vydať históriu Rádu a kláštora pri príležitosti stého výročia nášho založenia. No ocitol som sa v diskusii o kláštorných princípoch. Azda to bolo, prinajmenšom pre mňa samého, z istého pohľadu užitočné. Premýšľať o ideáloch kláštorného života nie je to isté ako žiť podľa neho, no v každom ohľade má takéto uvažovanie dôležité miesto v živote mnícha, pretože nemôžete sa do čohokoľvek pustiť, pokým nemáte predstavu o tom, čo chcete dosiahnuť.

Niet ničoho, čo by mnícha odvádzalo od modlitby, hoci by aj písal knihu. Neprišiel som na to, až kým som sa napokon nezmieril s tým, že budem spisovateľom a neodhalil vo svojom povolaní dôležitú výhodu: samotu. V rokoch 1946 a 1947 som nemal pre seba miestnosť, v ktorej by som písal. Izbu, v ktorej som písal, som zdieľal s ďalším mníchom so svojím písacím strojom  – kanoníkom, ktorý pracoval na akomsi zamotanom právnom probléme. Bol to vlastne môj profesor teológie a neskôr aj môj spovedník. Bol takisto jedným z cenzorov, ktorých ťažkým údelom bolo čítať stránky chŕlené s takou pravidelnosťou z môjho písacieho stroja v tie nevinné dni.

Spomedzi ostatných udalostí toho roka, musel som slúžiť ako sekretár Hlavného Opáta Rádu počas jeho oficiálnej vizitácie v Gethsemani. V júli bolo niekoľko mníchov vyslaných do Utahu, aby založili nový kláštor. Počas roka som mal funkciu pomocného kantora, čo znie ako niečo oveľa závažnejšie, než bolo v skutočnosti, a cez leto som nahlas predčítal z kníh v jedálni hosťovskej budovy návštevníkom, ktorí prichádzali do kláštora na víkendové rozjímania.

(more…)