Peklo ako nenávisť

Peklo je tam, kde človek nemá s nikým nič spoločné okrem toho, že sa navzájom nenávidia a nemôžu jeden od druhého odísť.

Peklo ako nenávisť

 

Peklo je tam, kde človek nemá s nikým nič spoločné okrem toho, že sa navzájom nenávidia a nemôžu jeden od druhého odísť.

Sú spoločne uväznení vo vlastnom ohni a každý z nich sa snaží odpudiť od seba ostatných svojou nesmiernou a pritom nemohúcou nenávisťou. A od ostatných sa nesnažia oslobodiť ani tak pre nenávisť k tomu, čo na nich vidia, ako skôr preto, že vedia, čo ostatní nenávidia na nich: a všetci z nich rozpoznávajú v iných to, čo nenávidia na sebe, svoj egoizmus a nemohúcnosť, agóniu, strach a beznádej.

Strom sa pozná po ovocí. Ak chcete pochopiť sociálnu a politickú genézu moderného človeka, skúmajte peklo.

A predsa svet, so svojimi vojnami, ešte nie je peklom. A dejiny, akokoľvek strašné, majú ešte aj svoj druhý a hlbší význam. Pretože nie dejinné zlo je znakom dejín, a nie je to súčasné zlo, cez ktoré pochopíme súčasnosť. Vo víre vojny a nenávisti sa Obec tých, ktorí sa vzájomne milujú, zomkne a utuží v hrdinstve milosrdenstva v utrpení, zatiaľ čo obec tých, ktorí všetko nenávidia, sa roztriešti a jej príslušníci sa rozletia a rozpŕchnu na všetky strany ako iskry, dym a plamene.

 

Náš Boh je takisto spaľujúcim ohňom. A ak sa Ním prostredníctvom našej lásky staneme a zahoríme tak, ako horí On, Jeho plameň bude našou večnou radosťou. No ak odmietneme Jeho lásku a zostaneme v chlade hriešnosti, v opozícii voči Nemu i ostatným ľuďom, potom sa Jeho oheň (naším vlastným rozhodnutím viac než rozhodnutím Jeho) stane naším večným protivníkom a Láska, namiesto aby sa stala našou radosťou, bude naším utrpením a rozkladom.

 

Keď milujeme Božiu vôľu, nachádzame Ho a zdieľame Jeho radosť zo všetkých vecí. No keď stojíme proti Bohu, to znamená, keď milujeme väčšmi seba než Jeho, všetky veci sa stávajú našimi nepriateľmi. Nemôžu inak, než odmietať nezákonné uspokojenie nášho sebectva, ktoré si ich nárokuje, pretože nekonečné nesebectvo Boha je zákonom všetkého stvorenstva a je vpísané do všetkého, čo vytvoril. Všetky stvorené bytosti môžu byť len partnerom Jeho nesebectva. A ak u ľudí natrafia na ich sebectvo, potom ho odmietajú, desia sa ho a kladú mu odpor – až pokým ním nie sú umlčané a potlačené. No Otcovia Púšte verili, že jedným zo znakov svätosti bolo, že svätí dokázali žiť v mieri s levmi a hadmi a nemuseli sa ich v ničom báť.

 

Nie je nič zaujímavé na hriechu alebo na zle ako takom.

Zlo nejestvuje osebe, ale je len neprítomnosťou dokonalosti tam, kde by mala byť. Hriech je vo svojej podstate nudný, pretože predstavuje neprítomnosť čohosi, čo by malo pôsobiť na našu vôľu a myseľ.

Čo človeka na zlých skutkoch priťahuje nie je zlo, ale dobro, ktoré je v nich vnímané vo falošnej podobe a v nesprávnej perspektíve. Takto nazerané dobro je len návnadou vloženou do pasce. Keď sa po ňom načiahneš, pasca zaklapne a ty zostávaš znechutený a znudený – a s nenávisťou. Hriešnici sú ľuďmi, ktorí všetko nenávidia, pretože ich svet je nevyhnutne plný podvodu, ilúzie a klamu. A najväčší hriešnici sú tými najnudnejšími ľuďmi na svete, pretože sú súčasne najznudenejšími a vnímajú život ako úplne nezáživný.

Keď sa usilujú nezáživnosť života prekryť hlukom, vzrušením a násilím – nevyhnutnými plodmi života zasvätenému láske k hodnotám, ktoré nejestvujú – stávajú sa niečím viac, než len nudnými: nepriateľmi sveta a spoločnosti. A byť nepriateľom nie je len niečím nudným a banálnym.

A keď je po všetkom a oni sú mŕtvi, záznamy ich hriechov v dejinách sa stávajú neobyčajne nezaujímavé a slúžia deťom v školách ako trest, ktorý je o to horší, že už osemročné dieťa zreteľne vidí neužitočnosť učenia sa o ľuďoch, akými boli Hitler, Stalin alebo Napoleon.