Peklo ako nenávisť

Peklo je tam, kde človek nemá s nikým nič spoločné okrem toho, že sa navzájom nenávidia a nemôžu jeden od druhého odísť.

Vízie a ilúzie

Pozemské túžby, ktorým sa človek oddáva, sú len tieňmi. V ich uspokojovaní nespočíva skutočné šťastie. Prečo potom neprestávame vyhľadávať pôžitky, ktoré sú len ilúziou? Pretože dosahovanie samotné sa stalo našou jedinou náhradou šťastia. Neschopní uspokojiť sa s tým, čo máme, unikáme pred našou nespokojnosťou do hľadania stále nových uspokojení. V tomto hľadaní sa stáva naším hlavným uspokojením túžba samotná. Veci, ktoré nás tak sklamú, keď ich máme, vedia vzbudiť náš záujem, keď nám unikajú, v prítomnosti alebo do minulosti.

Prometeus: Meditácia

 

Poznámka: Dve podoby Prometea

 

Pri istej príležitosti diskutoval Erazmus s Coletom a ďalšími teológmi o povahe Kainovho hriechu: nie o vražde Ábela, ale o jeho prvotnom hriechu. Ich závery teraz nie sú zaujímavé ani podstatné. Spomínam túto diskusiu z jediného dôvodu: ukázalo sa, že Erazmov Kain je Prometeom z báje, ktorá nám prezradí veľa o povahe renesancie – i o našej dnešnej povahe.

Thomas Merton: Svetlo v temnote

Asketické učenie Svätého Jána z Kríža

„Temnota“, o ktorej hovorí Svätý Ján z Kríža, nie je prostou negáciou. Ide skôr o zhášanie a odstránenie menších svetiel, aby mohlo zažiariť čisté svetlo. Je to ako odložiť sviečku za bieleho dňa.

Thomas Merton: Teilhardova stávka

Nie je ťažké ani neobvyklé postaviť proti sebe optimizmus Teilharda de Chardin a pesimizmus Pascala, pričom obaja majú toho veľa spoločné. Nielenže obaja pochádzajú z hornatej oblasti stredného Francúzska, z Auvergne, nielenže boli obaja vedcami, ktorí zaujali ako kresťania postoj k vedeckým revolúciám svojej doby, ale navyše obaja zostavili apologetické systémy, ktorých cieľom bolo oživiť vieru a kresťanský život svojich súčasníkov. Obaja predstavovali tvorivých duchov, odvážnych v plnom rozsahu svojho talentu. Obaja sa rozhodne postavili proti pasivite konvenčného kresťanstva. Obaja sú kontroverznými postavami, niektorými považovanými za prorokov a mystikov, inými za heretikov a náboženských čudákov. Obaja cítili naliehavú potrebu vysloviť známe pravdy v jazyku nového náboženského vedomia.

Thomas Merton: Spiritualita Sinaja / Svätý Ján z Rebríka

Východná Cirkev nemá knihu, ktorá by bola porovnateľná s Nasledovaním Krista, plodom stredovekého západného kresťanstva, dielom ľudským, citlivým, zbožným a dnes často kritizovaným ako „individualistickým.“ Z diel Východnej Cirkvi možno k Nasledovaniu postaviť obdivuhodný Život Krista Nicolasa Cabasilasa. Ide o dielo teologické, obsahujúce celé tajomstvo Krista i Cirkvi, ktorému pritom nechýba ľudské teplo, láska ani osobná zbožnosť. V každom prípade však nikdy nedosiahlo takú všeobecnú popularitu ako Nasledovanie.

Z hľadiska popularity je najčítanejšou knihou východného kresťanstva, azda okrem Filokalie, Rebrík do Raja Svätého Jána Klimaka. Dôležitosť a vplyv tejto pozoruhodnej knihy z nej robí východnú paralelu k Nasledovaniu. To vedie k zaujímavému porovnaniu týchto dvoch kníh.

Predovšetkým, Rebrík je len výnimočne, ak vôbec, citlivou knihou. Ide o prísnu, drsnú a neľútostnú knihu. Klimakus bol akýmsi Hemingwayom púšte šiesteho storočia. Samozrejme okrem toho, že nie je všetkým znechutený – nepatrí medzi obete acedie. Vidí však do ľudských a mníšskych slabostí a nevie odolať pokušeniu neľútostne ich karikovať. A neustáva ani na okamih. Dokonca aj keď dospeje k posledným priečkam Rebríka, ktoré sú údajne pokojné, vyrovnané a plné sladkej harmónie a hesychie, naďalej podlieha tomu istému reflexu a neprestáva ostro švihať všade okolo seba. Je to skutočne neúnavný bojovník.

Thomas Merton: Mont Athos

Po viac než tisícročie bol Mont Athos jedným z najväčších kláštorných stredísk kresťanského sveta. Tí, čo počuli o tomto prastarom štátiku, ho azda považujú jednoducho za „kláštor“. V skutočnosti je tento 35 míľ dlhý polostrov neďaleko Tesaloník na severe Grécka celým štátom mníchov a kláštorov. Hlavným mestom tejto malej krajiny, ktorá sa teší úplnej politickej nezávislosti, je mestečko Karyes v centrálnej časti polostrova; v ňom sídli Synaxis či Synóda, zastupiteľský orgán pozostávajúci z mníchov, volených z rôznych kláštorov vždy začiatkom roka. Karyes je mníšskym mestom s kláštornou školou, malým hotelom a viacerými obchodmi, ktoré vedú mnísi i laici, a s niekoľkými gréckymi policajtmi, ktorí musia počas obdobia, v ktorom slúžia na Athose, dodržiavať celibát. Celý polostrov je úplne uzavretý pre ženy, podľa legendy odvtedy, čo z neho Panna Mária vylúčila všetky ženy, keď z Athosu spravila „svoju záhradu“, po tom, čo ju na pobrežie, neďaleko dnešného kláštora Iviron, priviedla búrka.

Či už sem niekedy Panna Mária zavítala alebo nie, Athos bol po tisíc rokov „púšťou“ uzavretou pred svetom a pevnosťou asketizmu a kontemplácie. Samotná hora sa nachádza na juhu polostrova a týči sa do výšky 1500 metrov. Zvyšok krajiny je nehostinný, skalnatý, zalesnený a skutočne divoký. Ešte stále tam žijú vlky a diviaky. Hora je plná oslích stôp. Autá alebo traktory na Athose nejestvujú a niet tam pre ne nijakých ciest. Niektoré kláštory majú s ostatnými telefonické spojenie. Len jeden kláštor má elektrické osvetlenie. Niektoré komunity žijú z predaja dreva. Ostatné produkujú víno alebo olivový olej. Všetky žijú v chudobe a dokonca ani tie najprosperujúcejšie sa nemôžu porovnávať s najnižšími štandardami Západnej Európy či Ameriky. Posledné knihy o Athose sa zdajú byť súčasne nadšené a klamlivé. Často ich zdobia nádherné fotografie, ktoré ľudí napĺňajú úžasom. Môžeme natrafiť na sardonické poznámky scestovaných turistov, ktorí sú ochotní putovať kilometre na chrbte osla, piť ouzo a jesť chobotnicu pripravenú na olivovom oleji (pod podmienkou, že získajú dojem, že ide o niečo celkom iné ako v Západnej Európe, akoby išlo o inú planétu). Prostredníctvom takýchto kníh človek len sotva nahliadne do hĺbky náboženského tajomstva Athosu. Dokonca aj jednej z najlepších a najvnímavejších kníh, napísanej Škótom Sidney Lochom, ktorý prežil celé roky blízko hraníc Athosu a dobre poznal miestnych mníchov a pustovníkov, chýba hlbšia náboženská perspektíva. Ešte nikde nám západný autor neposkytol svedectvo o duchu Athosu porovnateľné s hlbokými stránkami Henryho Millera o Epidaure, Mykénach a predovšetkým o Festose. Možno je pravdou, že Athos sa jednoducho vymyká našej dobe, viac než akýkoľvek kláštor v Západnej Európe. No práve preto by nás mohol veľa naučiť, pretože naša spása nespočíva v držaní kroku s tempom doby, ale naopak v jej presiahnutí, alebo, ako by povedal Svätý Pavol, v jej vykúpení.

Thomas Merton: Tri básne

 

 

 

 

The Old Monk Is Turned Loose

 

The old monk is turned loose

And can travel!

He’s out to see the world.

What progress in the last thirty years!

But his mode of travel

Is still the same.

 

Starý mních je slobodný

Starý mních je slobodný

A môže cestovať!

Vybral sa obzrieť si svet.

Aký to pokrok po tridsiatich rokoch!

No jeho spôsob cestovania

Je stále ten istý.

 

 

Wisdom

 

I studied it and it taught me nothing.

I learned it and soon forgot everything else:

Having forgotten, I was burdened with knowledge –

The insupportable knowledge of nothing.

 

How sweet my life would be, if I were wise!

Wisdom is well known

When it is no longer seen or thought of.

Only then is understanding bearable.

 

Múdrosť

Študoval som ju a nenaučila ma nič.

Učil som sa jej a čoskoro som na všetko ostatné zabudol:

A v tomto zabudnutí som sa ocitol zavalený poznaním –

Neznesiteľným poznaním ničoho.

Aký krásny by bol život, keby som bol múdrym!

Skutočne múdri sme vtedy,

Keď na múdrosť nepozeráme a nepremýšľame nad ňou.

Len vtedy je poznanie znesiteľné.

 

 

 

 

 

Báseň bez názvu

Celá teológia je akoby narodeninami

Každý kto sa narodí

Prichádza na svet ako otázka

Na ktorú staré odpovede

Nestačia.

Narodenie je otázkou a zjavením.

Územím zrodenia je raj

A my sa rodíme tisícky míľ

Od domova.

Raj v nás plače

A my sa vzďaľujeme.

Toto je teológia

Našich narodenín.

Nejasná teológia

Na schodoch stanice v Cincinnati:

Pýta sa ma chladný december

Roku 1941. Malá vločka

Sa roztopí na mojich mihalniciach ako tušenie

A vzápätí mizne zabudnutá.

(Za riekou sa zhmotnil môj zámer

Je teplo, žiadostivý plač

Za riekou

Nebo narieka.)

Nebo narieka bez príčiny

Naveky ak nenájdem otázku

Ktorá ma hľadá

Všetky brány sú zatvorené

Kláštor je chladný

No všetko je tu určité:

Oheň vždy tlie

Uprostred.

Fort Thomas Kentucky

V roku vojny

Je ako Betlehem, hmlistý,

No nie taký nevinný.

A aj ja som väzňom

Teológie vôle

Kým na sever odo mňa otázka

Narieka v snehu

Lebo ja som (už zostanem)

Človekom bez pochybností

Odriekajúcim si luxus otázok.

Múdrosť rastie ako kvet

Obracia nevinnú tvár

So sladkou milosťou

Na juh a na západ

A čo ročné obdobia

Slnko a dážď a mníšky

Nevedia.

Som rozhodnutý

Postaviť desať náuk z kameňa

V kamennej záhrade Edenu

Neznámy kvet ma väčšmi miluje

A ja o tom neviem

Oheň uprostred

Je predsa len stále tu

A tlie.

Nebo je vtákom

S prekrásnymi krídlami

Jeho let otázkou

Hľadaním juhu

Pre kohosi.

Teológia je niekedy chorobou

Zlomeným krkom otázok

Bezmocnou neistotou

Na elektrickom lôžku

Vták nájde túto pochybnosť

Zmietanú horúčkou

A vie: „Si mojou spásou

A ja tvojou odpoveďou –

Ak máš otázku.“

Spievať značí nadýchnuť sa

K vete ako „Chcem sa uzdraviť.“

„Nenarodil som sa zbytočne

A ani ty nie:

Nebo nikdy neplače

Pre nič.“

„A územie samoty

Je láskou. Územie pochybnosti:

Je to tak?“

Takže celá teológia

Je akoby narodeninami

Cestou domov, tam kde sme

Zvestovaním a Edenom

Kde dve stratené otázky

Krúžia na jedinej dráhe

Uprostred prázdna.

Je toto odpoveď?

Nik sa nenarodí

Zo seba: chce to viac než jedného.

Každé narodeniny

Majú svoju vlastnú teológiu.

Thomas Merton: Klasické čínske myslenie

My na Západe ešte stále inštinktívne podliehame predsudku, že náš svet a naša civilizácia sú „celým svetom“ a že našim poslaním je viesť ostatných ku konkrétnym kultúrnym cieľom, ktoré sme si sami vytýčili. Svet je však väčší, než si myslíme, a jeho nové smerovanie nie je vždy totožné s našim. Je pravda, že osud celej ľudskej rodiny bol štyri storočia prakticky v našich rukách. No časy sa menia. Ázia a Afrika sa začínajú hlásiť o svoju aktívnu spoluúčasť, v dobrom i zlom, na civilizačnom smerovaní a osude celého ľudstva. V takej dobe je pre Západ nesmierne dôležité pochopiť tradičné filozofie veľkých ázijských kultúr: čínskej, indickej a japonskej. A nejde o nevyhnutnosť len pre úzky okruh špecialistov, ale pre každého vzdelaného človeka Západu.

Kultúrne dedičstvo Ázie má rovnaký nárok stať sa predmetom štúdia na školách ako kultúrne dedičstvo Grécka a Ríma. Tradičné kultúry Ázie sú duchovne orientované práve tak ako naše. Pravdepodobne celkom oprávnene hľadeli Číňania a Japonci na prvých európskych obchodníkov ako na „barbarov zo Západu“ a snažili sa ochrániť svoje národy pred zlým vplyvom tým, že im zabránia vo vstupe. Len veľmi zriedkavo sa objavovali Európania, ktorí, tak ako prví Jezuiti v Číne, boli schopní správne posúdiť hlbokú univerzálnosť konfuciánskej filozofie. Ak bude Západ aj naďalej podceňovať a ignorovať duchovné dedičstvo Východu, môže to prispieť k tragédii, ohrozujúcej človeka a jeho civilizáciu. Ak si Západ uvedomí, že v kontakte s východným myslením sa môže opäť prebudiť zmysel pre naše vlastné kultúrne dedičstvo, ktoré je výsledkom spojenia žido-kresťanského náboženstva s grécko-rímskou kultúrou, potom bude ľahšie chrániť toto dedičstvo, nielen v Ázii, ale aj na Západe.

Thomas Merton: Listy Czesławovi Miłoszovi

(Fragmenty)

6. 12. 1958

Vážený pane,

po prečítaní Vašej pozoruhodnej knihy Uväznená myseľ som Vám musel napísať, keďže bez Vašej pomoci si s niektorými pasážami knihy neporadím. Rád by som Vám položil niekoľko otázok a dúfam, že mi toto obťažovanie odpustíte.

Predovšetkým Vám musím povedať, že Vaša kniha je jednou z najinteligentnejších a najinšpirujúcejších kníh, aké som mal to šťastie poslednú dobu čítať. Je to dôležitá kniha, popri ktorej je množstvo ostatných kníh na tému súčasného človeka úplne bezvýznamných. Pre mňa osobne je mimoriadne dôležitá ako pre mnícha, kňaza a spisovateľa. Katolícky autor sa dnes musí zaoberať výhradne skutočnosťou a nemôže si dovoliť strácať čas verbalizmom a prázdnym mudrovaním. Nanešťastie Vám nemusím pripomínať, že väčšina z nás robí práve to. Úbohá a poľutovaniahodná prázdnota toľkých katolíckych textov, vrátane väčšiny mojich, je až príliš evidentná. Vaša kniha pre mňa teda bola skutočne „duchovná“ v zmysle, že vo mne inšpirovala množstvo myšlienok, meditácií a modlitieb o mojich vlastných povinnostiach voči ľudstvu i o všeobecnej kríze nás všetkých.

Zdá sa mi, ako na to poukazujete Vy a ako o tom hovoria aj iní spisovatelia (Koestler, Camus, atď.), že musí jestvovať tretia pozícia, pozícia integrity, odolávajúca tlakom dvoch veľkých blokov, stojacich proti sebe. Je celkom zrejmé, že budúcnosť, povedané dialekticky, bude patriť tým z nás, ktorí nasadzujú svoje hlavy, krky a všetko ostatné v ťažkej a úžasnej práci hľadania tejto novej pozície, premenlivej a pohyblivej „línie“, ktorá vlastne NIE JE líniou, pretože sa nedá opísať termínmi politických dogmatikov. Je to problém a súčasne veľká výzva. Som ten posledný na tomto svete, ktorý by mohol predstierať, že o tom čosi vie. Viem len, že každý, kto verí v Boha, ktorý je Pravdou, musí rozbiť statické škrupiny predurčených pozícií, ponúkajúce pohodlný únik pred slobodou – ten, kto miluje slobodu, musí podstúpiť bolestivú skúsenosť jej hľadania, možno dokonca neúspešnú. A pokiaľ ide o mňa, tento list predstavuje oduševnený úder z vnútra mojej vlastnej škrupiny, o ktorej povahe a tvrdosti si budete môcť spraviť predstavu.

(…)

28.3.1961

(…)

Máte úplnú pravdu o chorobe tejto spoločnosti. Je to hrozné a zdá sa, že sa to ešte zhorší. Cítim úplnú bezmocnosť: Mal by som mať, teoreticky, ideálnu pozíciu, z ktorej by som mohol vidieť veci v inom – herakleitskom – svetle. No súčasne je okolo mňa, a vo mne samotnom, priveľa zmätku. Mníšsky život predstavuje spojenie inšpirácie a nečinnosti, spojenie, ktoré vyvoláva nevýslovný pocit viny v každom, kto nestrčí hlavu do piesku. Nikdy neviete, nakoľko máte pravdu a ako ďaleko môžete zájsť v skúmaní vonkajšieho sveta a v reakciách naň. Sú v tom nekonečné pokušenia, prvé z nich spočíva v myšlienke, že človek stojí mimo toho všetkého a že je akosi „čistý“, kým v skutočnosti sú v nás tie isté jedy. Preto aj v sebe zápasíme s množstvom rovnakých dvojznačností. Vždy je tu pokušenie ospravedlniť seba odsúdením „sveta“. Máte úplnú pravdu o „čarodejnom tanci paralyzovaných“. Máte tiež pravdu, že sami seba uspávajú dvojzmyslami rojkov, psychologizovaním: všetky tie reči o zodpovednosti, personalizme, organizovaní ľudí a neviem o čom všetkom, čo je súčasťou ich kúzla a ich tanca. Čo je za tým? Posadnutosť konceptmi, poznaním, technikou, akoby sme mohli manipulovať úplne všetkým. Ocitli sme sa v úplnej hmle konceptov a receptov na všetko. Iluzórne riešenia iluzórnych problémov: takto sme sa všetci stali zombie.

Takto to samozrejme funguje na viacerých úrovniach. Je to celkom evidentné v prípade rasových extrémistov, no stretneme sa s tým aj na intelektuálnej úrovni. Myslím si, že marxistická kritika buržoázneho individualizmu nie je celkom nesprávna, keď odmieta neustále točenie sa v kruhu viny a sebaanalýzy: akoby sa tým mohlo niečo dosiahnuť, alebo zbaviť sa skutočnej viny… No oni sami sú na rovnakej lodi, akurát o niekoľko štádií pozadu. Ešte nedospeli do štádia hojnosti a nečinnosti, ktoré im umožnia robiť to isté. Jedom je presne tá alienácia1), o ktorej ste hovorili, a nejde o jednotlivca, ani o spoločnosť, ale o neschopnosť jednotlivca oslobodiť sa od obrazov, ktorými ho napĺňa spoločnosť. Niekedy ide o skutočne vydarený obraz pekla. Keď vidím reklamy, chce sa mi kliať, tak je mi z nich zle, a potom ich aj preklínam. Nikdy som nepozeral televíziu. Raz, keď som prechádzal popred zapnutú obrazovku, uvidel som reklamu, v ktorej dve malé postavičky tancovali a velebili kotúč toaletného papiera, spievajúc ódu na jeho počesť. Myslím, že je to dostatočne symbolické, nie? Jednoducho sme stratili schopnosť vidieť to, čo je priamo pred nami: podobné veci nepotrebujú komentár. Toto sa netýka Vašich revizionistov. O nich veľa neviem, viem, že sa tým zaoberá Erich Fromm. Možno tam je nejaká nádej. Ak je nádej kdekoľvek, leží niekde v strede medzi dvoma extrémami (ktoré sa v skutočnosti dotýkajú: extrémy sú si navzájom bližšie než „stred“, ktorý sa zdá byť medzi nimi).

Keď hovoríte, že som jediný, kto v tejto krajine môže niečo naštartovať, neviem, čo na to povedať. Teoreticky by to mohla byť pravda. Určite by som mal prijať takú výzvu. Nebolo by príliš ťažké pozrieť si niečo ako televíziu a potom povedať, čo tam človek skutočne videl. V istom zmysle by som to chcel. Zároveň si však uvedomujem, že to nie je také jednoduché. Som totiž spútaný práve toľkými sieťami ako každý iný. Je záujmom Rádu, aby som bol vnímaný len v jednej definitívnej podobe a v nijakej inej. Naposledy som prekročil tento svoj schválený obraz do všetkých strán… a nebolo to prijaté najlepšie. Nie že by ma to trápilo, ale bola by tu veľmi pádna protiargumentácia už aj k takej jednoduchej veci, akou je skúmanie televízie a jej zla. „Mnísi nepozerajú televíziu.“ A tak ďalej. Pre mňa by však položenie jednej otázky znamenalo nekonečné množstvo ďalších otázok, ktorým zatiaľ nie som pripravený čeliť. Povedal by som teda, že ak máte pravdu, čo do istej miery môžete mať, čas ešte nedozrel a mňa čaká ešte dlhá príprava. Neviem to celkom vysvetliť, ale musím ešte rásť a dozrieť. Moje predchádzajúce práce sú príliš ďaleko od úrovne, akú by si vyžadovalo pustiť sa do niečoho takého. Ani moje posledné dielo ešte nie je na takej úrovni.

Okrem toho si chcem dať oddych od písania a chcel by som sa pustiť do čítania a premýšľania, ak to bude možné. Takto lepšie preniknem do skutočných problémov. Myslím tým naozaj skutočných.

Predovšetkým dúfam, že sa tu budete môcť zastaviť a že sa budeme môcť pozhovárať. S ubytovaním pre Vašu ženu a deti sa netrápte, môžu byť u mojich priateľov v Louisville. Veľmi rád by som sa s Vami porozprával a myslím, že by bolo dôležité zaoberať sa týmito vecami, keďže písomne sa to nedá.

Máte pravdu, že si nikdy nezvyknete na túto krajinu. Ak ste mimo Poľska, dobre, ste mimo. Nik nevie, čo prinesie budúcnosť. Mimochodom, neviem, či mám prehľad o tom, čo sa tam deje, ale nekompromisný postoj arcibiskupa je v istom zmysle obdivuhodný. Nie som integristom a netúžim sa ním stať, ale myslím si, že Cirkev by sa nemala kompromitovať kompromismi, ktorých jediným výsledkom by bol jej rozklad. Toto je aspoň čestný postoj: kiež by tak reagovala na ostatné kompromisy v ostatných krajinách, ktoré predstierajú jej ochranu, zatiaľ čo vedú len k zániku, duchovnej smrti a k zrade Boha.

Povedané mníšskymi termínmi, k zrade pravdy, k zrade svetla, ktoré je v nás od Boha, a to je strašné: každý zradil viac alebo menej, a tí, čo sa zdali byť verní, boli takými len za cenu posvätenia väčších ústupkov (Veľký Inkvizítor). Možno toto je hlbšia pravda o našej dobe, že nik nie je schopný tejto vernosti k pravde, že sme všetci zlyhali a že pre nás už niet nádeje. No Boh je verný. To o Ňom hovorí liturgia Svätého Týždňa, keď hovorí o tom, že „On sám obslúži lis na hrozno.“ Toto, myslím si, je hlavnou pravdou.

(…)

---

1) (psych.) odstup od reality, odcudzenie sa realite (pozn. prekl.)