Pozemské túžby, ktorým sa človek oddáva, sú len tieňmi. V ich uspokojovaní nespočíva skutočné šťastie. Prečo potom neprestávame vyhľadávať pôžitky, ktoré sú len ilúziou? Pretože dosahovanie samotné sa stalo našou jedinou náhradou šťastia. Neschopní uspokojiť sa s tým, čo máme, unikáme pred našou nespokojnosťou do hľadania stále nových uspokojení. V tomto hľadaní sa stáva naším hlavným uspokojením túžba samotná. Veci, ktoré nás tak sklamú, keď ich máme, vedia vzbudiť náš záujem, keď nám unikajú, v prítomnosti alebo do minulosti.
1
Pozemské túžby, ktorým sa človek oddáva, sú len tieňmi. V ich uspokojovaní nespočíva skutočné šťastie. Prečo potom neprestávame vyhľadávať pôžitky, ktoré sú len ilúziou? Pretože dosahovanie samotné sa stalo našou jedinou náhradou šťastia. Neschopní uspokojiť sa s tým, čo máme, unikáme pred našou nespokojnosťou do hľadania stále nových uspokojení. V tomto hľadaní sa stáva naším hlavným uspokojením túžba samotná. Veci, ktoré nás tak sklamú, keď ich máme, vedia vzbudiť náš záujem, keď nám unikajú, v prítomnosti alebo do minulosti.
Len málokto dokázal tak jasne načrtnúť jemnú psychológiu ilúzie ako Blaise Pascal, ktorý píše:
Človek dokáže prejsť celým svojím životom bez pocitu nudy proste len tým, že bude denne hrať hazardné hry o skromnú čiastku. Dajte mu každé ráno sumu peňazí, akú by mohol vyhrať v priebehu dňa, za podmienky, že hrať nebude: a celkom ho tým otrávite! Mohli by ste povedať, že mu ide o pôžitok z hry, nie o výhru. Dobre teda, nechajte ho hrať bez možnosti výhry. Bude tomu chýbať akékoľvek vzrušenie. Bude znudený na smrť!
Neusiluje sa teda len o zábavu. Krotká zábava bez vášne ho nudí. Chce presvedčiť sám seba a nahovoriť si, že bude šťastný, ak vyhrá sumu, ktorú by však odmietol, ak by ste mu ju poskytli s podmienkou, že nebude hrať. Potrebuje vytvoriť predmet pre svoje vášne a nasmerovať naň svoju túžbu, hnev a strach – ako deti, ktoré sa strašia svojimi vlastnými pomaľovanými tvárami.1)
Život založený na túžbach je ako pavúčia sieť, hovorí Svätý Gregor z Nyssy. Utkaná okolo nás otcom lží, Diablom, nepriateľom našej duše, je jemným vláknom márností bez skutočnej podstaty, a predsa nás dokáže chytiť a uväzniť veľmi rýchlo. No ilúzia je len ilúziou, a ničím viac. Preniknúť touto sieťou lží by pre nás bolo rovnako ľahké, ako pretrhnúť pavučinu jediným pohybom ruky. Svätý Gregor vraví:
Všetko, čím sa človek vo svojom živote zaoberá, nejestvuje inak, než v jeho mysli: názory, postavenie, vznešenosť, sláva, šťastie: to všetko je len dielom pavúka… No tí, čo dospeli na istú úroveň, uniknú jediným mávnutím krídel pavúkom tohto sveta. Jedine tí, čo sú ako muchy ťažkí a bez energie, zostávajú polapení lepom tohto sveta a sú ako v sieti zviazaní poctami, pôžitkami, úspechmi a najrôznejšími túžbami, a stávajú sa tak korisťou šelmy, ktorá na nich poľuje.2)
Základnou témou Kazateľa je paradox, že hoci „niet nič nového pod slnkom,“ každá nová ľudská generácia je odsúdená vyčerpať sa dosahovaním „novôt“, ktoré nejestvujú. Táto koncepcia, tragická rovnako ako orientálny pojem karmy, ktorý ju úzko pripomína, v sebe nesie jednu zo záhad pohanstva. Jedine Kristus, jedine Vtelenie, ktorým Boh zostúpil z večnosti do času a tým ho posvätil, môže čas zachrániť pred tým, aby bol len nekončiacim kruhom frustrácií. Jedine kresťanstvo dokáže, slovami Svätého Pavla, „vykúpiť čas.“ Ostatné náboženstvá dokážu uniknúť z kolesa času ako z väzenia, no nedokážu urobiť nič s časom samotným.
Svätý Gregor z Nyssy, zameriavajúci svoje meditácie na psychológiu pripútanosti a ilúzie, vízie a odpútanosti, ktoré tvoria jeho komentáre ku Kazateľovi, skúma, ako čas okolo nás splieta tieto siete ilúzií. Nestačí povedať, že človek pripútaný k tomuto svetu sa naň upol, raz a navždy, svojou zlou voľbou. Nie: obtočil okolo svojho ducha celú sieť lží opakovaným zasvätením svojho Ja hodnotám, ktoré nejestvujú. Vyčerpal sa prenasledovaním vidín, ktoré blednú a vzápätí sa obnovujú a ťahajú ho stále ďalej do pustatiny, kde nutne zahynie od smädu. Život v hmote a zmyslovosti nutne len opakuje muky symbolicky stvárnené starými Grékmi v Háde – Tantalos trpiaci hladom, s jedlom milimetre od svojich pier, Syzifos valiaci svoje bremeno do kopca, hoci vie, že sa mu vyšmykne a zgúľa sa nadol v okamihu, keď sa bude blížiť k vrcholu.
A tak je táto „márnosť nad márnosť,“ rozoberaná starovekým kazateľom i jeho komentátorom, nielen životom s pomýlenými myšlienkami a ambíciami, ale predovšetkým životom nepretržitej a sterilnej aktivity. Navyše je v takomto živote veľkosť ilúzie mierou intenzity konania. Čím menej máš, tým viac sa snaž. Konečnou ilúziou je pohyb, zmena a premenlivosť pre ne samé.
Celé zamestnanie ľudí na veciach tohto života [píše Svätý Gregor] je len detskou hrou s pieskom. Lebo deti teší samotné hranie sa a len čo dokončia stavbu, ich pôžitok sa končí. Lebo len čo sa ich práca skončí, piesok sa zosype a zo stavby nezostane nič.3)
Ozvenu tohto hlbokého postrehu začujeme často z Pascalových stránok a možno práve on poskytol základ pre jeho slávnu teóriu „rozptýlenia“ – divertissement.4) Pascal si uvedomoval, že filozofi, vysmievajúci sa ľuďom, celý deň sa ženúcim za zajacom, ktorého by neprijali ako dar, nezmerali dostatočne hĺbku ľudskej pochabosti. Ľudia, nazývajúci sami seba civilizovanými, nelovia líšky preto, lebo ich túžia chytiť. Tak ako sa neustále nevenujú filozofii či vede preto, lebo sa túžia dozvedieť pravdu. Nie: oddávajú sa fyzickému či psychickému pohybu, pretože je pre nich neznesiteľné zostať sedieť. Ako píše Pascal:
Hľadáme pokoj a aby sme ho dosiahli, prekonávame rôzne prekážky. No keď ich prekonáme, pokoj sa stáva neznesiteľným, lebo zrazu začneme myslieť buď na nešťastia, ktoré máme, alebo na nešťastia, ktoré hrozia, že na nás dosadnú.5)
Človek bol stvorený pre najvyššiu činnosť, ktorá je vlastne jeho odpočinkom. Táto činnosť, ktorou je kontemplácia, je mu vlastná a presahuje úrovne rozumu a diskurzu. Práve pocit viny z neschopnosti tejto hlbokej činnosti, ktorá je zmyslom jeho existencie, ho vedie k zabudnutiu v oddávaní sa vonkajším činnostiam a túžbam. Neschopný božskej činnosti, ktorá jediná je schopná uspokojiť jeho dušu, vrhá sa prekliaty človek na vonkajšie veci, ani nie pre ich zmysel, ako skôr pre zaujatie, ktoré udržiava jeho ducha v pohodlnej necitlivosti. Je zaneprázdnený tisícmi drobností; táto zaneprázdnenosť mu slúži ako droga. Nezabije to v ňom síce všetku bolesť myslenia; no prinajmenšom to zastrie vedomie toho, kým je a vedomie vlastnej nedostatočnosti.
Pascal svoje pozorovanie zakončil poznámkou: „Rozptýlenie je jedinou vecou, ktorá nás utešuje v našom nešťastí, a samo je tak najväčším z našich nešťastí.“6)
Prečo? Pretože nás rozptyľuje, odvádza od jedinej veci, ktorá nám môže pomôcť zahájiť našu cestu k pravde. Touto vecou je vedomie našej úbohosti, prázdnoty, ohraničenosti a neschopnosti vytvoriť veci, ktoré by mohli uspokojiť tú hlbokú potrebu pravdy a skutočnosti.
Ako by sme to celé mohli zhrnúť? Uväznili sme sa v nepravdivosti našou láskou k chabému, blikotajúcemu svetlu ilúzie a túžby. Nemôžeme nájsť pravé svetlo, kým toto falošné nezhasneme. Nemôžeme nájsť pravé šťastie, kým sa nezbavíme ersatz šťastia prázdneho rozptýlenia. Pokoj, pravý pokoj možno nájsť len skrz utrpenie, a svetlo musíme hľadať v tme.
2
V kresťanskej tradícii jestvuje teológia svetla a teológia tmy. Týmito dvoma cestami sa uberajú dva druhy mystiky. Veľkými teológmi svetla boli Origenes, Svätý Augustín, Svätý Bernard, Svätý Tomáš Akvinský. Veľkými teológmi tmy boli Svätý Gregor z Nyssy, Pseudo-Dionysius, Svätý Ján z Kríža. Tieto dve cesty vedú bok po boku. Moderní nadaní teológovia nemajú problém s ich zjednotením, so syntézou Svätého Tomáša Akvinského a Svätého Jána z Kríža. Niektorí najväčší mystici – Ruysbroeck, Svätá Tereza Avilská a Svätý Ján z Kríža – opisujú oba aspekty kontemplácie, „svetlo“ i „tmu.“
V dielach Svätého Gregora z Nyssy sú stránky – podobne ako v diele Svätého Jána z Kríža – ktoré by poľahky zapadli do kontextu zenového budhizmu alebo Pataňdžaliho jógy. No musíme pamätať na to, že keď kresťanský mystik hovorí o stvorenom svete ako o ilúzii a „ničote,“ používa len slovný zvrat. Tieto slová nemožno brať doslova a ani v ontologickom význame. Svet je metafyzicky reálny. Stvorenia nás dokážu priviesť k poznaniu a láske svojho Stvoriteľa i našej. No keďže stvorený svet jestvuje pre naše zmysly a Boh taký, aký je v Sebe, je nekonečne vzdialený tak našim zmyslom ako aj inteligencii, a keďže v dôsledku našej hriešnosti preferujeme zmyslové veci pred všetkými ostatnými, zaoberáme sa pozitívnymi vecami tohto života, akoby boli tými poslednými vecami.
Keď stvorený svet vnímame vo falošnom svetle žiadostivosti, stáva sa ilúziou. Najvyššia hodnota, ktorú hľadá v stvorených veciach chtivosť, v nich nie je. Človek, ktorý považuje strom za prelud, podlieha ilúzii. Strom je objektívne skutočný: no v jeho mysli je niečím, čím nie je. Človek, ktorý považuje cigarový kupón za desaťdolárovú bankovku, takisto podlieha ilúzii. Je to skutočný cigarový kupón a súčasne, považovaný za desaťdolárovú bankovku, je čírou ilúziou. Keď žijeme tak, akoby bola rozmanitosť javového sveta kritériom akejkoľvek pravdy, a keď svet okolo seba vnímame tak, akoby bol systém pohyblivých hodnôt jediným kritériom dobra, potom sa svet stáva ilúziou. Sám osebe je skutočný, no nie je skutočný pre nás, keďže nie je tým, za čo ho považujeme.
Mnohí kresťanskí mystici hľadia na svet výlučne zo subjektívneho hľadiska padlého človeka. Nebuďme teda prekvapení, keď prehlásia, že svet je prázdny a že je ničotou a nepodajú k tomu nijaké vysvetlenia. No Svätý Gregor z Nyssy, spoločne s mnohými gréckymi Otcami – nehovoriac už o tých západných – vníma problém z viacerých strán.
Kontemplácia Boha v prírode, nazývaná gréckymi Otcami theoria physica, má tak pozitívne, ako aj negatívne aspekty. Na jednej strane je theoria physica pozitívnym vnímaním Boha, ako je prítomný v podstate (logoi) všetkých vecí. Nejde o špekulatívnu náuku o prírode, ale skôr o druh náboženskej reflexie, ktorá duši poskytuje spôsob intuitívneho nazerania Boha, ako sa zjavuje vo Svojom stvorení. Toto inštinktívne náboženské vnímanie vecí sa dosahuje skôr asketickým odstupom než štúdiom. A z toho vyplýva, že pozitívne a negatívne prvky v tomto „kontemplovaní prírody“ sú skutočne neoddeliteľné. Negatívnym aspektom theoria physica je rovnako inštinktívne nazeranie márnosti a ilúzie všetkých vecí v momente, keď sú vnímané mimo ich prirodzeného poriadku a vzťahu k Bohu ako ich Stvoriteľovi. Komentár Svätého Gregora z Nyssy ku Kazateľovi, z ktorého sme citovali, je pojednaním o „kontemplácii prírody“ v jej dvojitej podobe, ako márnosti a ako symbolu.
Má to všetko znamenať, že theoria physica gréckych Otcov je neustálou dialektikou medzi dvoma pojmami – víziou a ilúziou? Nie. V kresťanskom platonizme Otcov nie je dialektika takou podstatnou ako v Platónovi a Plotinovi. Kresťanská kontemplácia prírody nie je intelektuálnym tenisom medzi dvoma protichodnými aspektmi prírody. Spočíva skôr v asketickom dare úsudku, ktorý jedným vhľadom vníma to, čím stvorenia sú a čím nie sú. Ide o intelektuálny pendant nestrannosti vôle. Úsudok a nestrannosť (krisis a apatheia) sú dvoma vlastnosťami zrelej kresťanskej duše. Nie sú znakom mystika, no sú poznávacím znamením, že človek sa uberá správnym smerom k mystickej kontemplácii a že už opustil fázu začiatočníka.
Prítomnosť úsudku a nestrannosti sa prejavuje spontánnou túžbou po dobre – milosrdenstve a jednote s Božou vôľou – a rovnako spontánnym odporom k zlu. Človek s touto cnosťou viac nepotrebuje byť vedený k dobru prísľubmi, alebo odpudzovaný od zla hrozbou trestu.7)
Moc ľudskej inteligencie je tak veľká, že môže začať pri tej najnepatrnejšej bytosti a dospieť až k tej najvyššej. Ľudská myseľ je, zo svojej podstaty, účasťou na Božej inteligencii, ktorá osvetľuje súdy racionálneho diskurzu. Slová môžu byť dezinterpretované a zneužité; no nie sú lživé, pokiaľ môžu byť aj pravdivé. Jazyk môže byť nebezpečným nástrojom v ústach bláznov a šarlatánov, no samotný jazyk si ponecháva svoju moc označovať a tlmočiť Pravdu.
Viera, bez najnepatrnejšieho dožadovania sa súhlasu rozumu, nikdy rozumu neprotirečí a zostáva dokonca rozumnou. Viera neničí, ale napĺňa rozum. Stále však medzi nimi musí vládnuť delikátna rovnováha. Musíme sa vyvarovať dvoch extrémov: ľahkovernosti a skepticizmu; poverčivosti a racionalizmu. Ak sa táto rovnováha naruší a človek sa príliš spolieha na svojich päť zmyslov a svoj rozum, keď má byť jeho učiteľkou viera, vtedy vstupuje do ilúzie. A takisto keď odporuje rozumu a požehná svojej viere v nespoľahlivú autoritu, rovnako upadá do ilúzie. Rozum je v skutočnosti cestou k viere – a viera nastupuje vtedy, keď už rozum nedokáže ísť ďalej.
1) Blaise Pascal, Les Pensées (Paris, Giraud, 1928), s. 66.
2) Svätý Gregor z Nyssy, Komentáre k Žalmom, P.G. 44:464-465. Cit. Daniélou, Platonisme et Théologie Mystique, s. 133.
3) Homily I na Ecclestiastes, P.G. 44:628. Daniélou, s. 136.
4) Netvrdím, že Pascal čítal Svätého Gragora z Nyssy. Jeho myšlienky o rozptýlení mohli pochádzať z čítania De Gradibus Humilitatis od Svätého Bernarda. V každom prípade je to plne v tradícii Augustínovho De Trinitate, Bk. xii (o páde Adama).
5) Pascal, s. 67.
6) Tamže, č. 171, s. 75.
7) Svätý Gregor z Nyssy, Komentáre k Žalmom, C. 5. P.G. 44: 450-451.
Thomas Merton 
Pridaj komentár